Krutosť vojny nepoznala hraníc

ro Veľký. Práve v tom čase boli už nemecké vojská na úteku. Rusi sa báli, že most podmínovali. Istý čas ostali v obci Tepličky. Pred nimi tu boli ubytovaní v domoch dedinčanov Nemci.

,,Nedá sa povedať, že tí boli horší a tí zas lepší. Ľudia mali nové domy, tak sa k nim oficieri nasťahovali. Dedinčania museli byť ticho, kto z nich by si dovolil zastreliť vojaka?“ Keď ruskí vojaci prišli do obce, vznikla u ľudí obava, že ich budú nútiť bojovať proti Nemcom. Rusov zarazili kopy hnoja, do ktorých hneď aj vypálili niekoľko rán. Mysleli si, že sú to nemecké úkryty. ,,Dedinčania sa báli. Sedem chlapov ušlo do hory, tu ich však pristihli utekajúci nemeckí vojaci. Dvaja sa ukryli, no piatich chlapov dobodali, pretože keby vystrelili, boli by prezradení.“ Keď zviezli povraždených mužov do obce, ľudia boli šokovaní. Telá boli rozpárané bodákmi, mali vyrezané jazyky, povypichované oči. ,,Pravdepodobne ich mučili. Rodiny ostali bez chlapov, deti bez otcov.“ Dnes majú v obci pomník. Zaujímavosťou je, že jeden z mužov, ktorý túto udalosť prežil, o nej nikdy nehovoril. ,,Stalo sa to 2. apríla 1945 a až do svojej smrti o tom mlčal.“ Všetci v obci boli zvedaví, ako títo piati mladí ľudia zomreli. No nikdy neprehovoril. ,,Buď to bola náhoda, že ich nemeckí vojaci objavili alebo im niekto poskytol informácie.“ Chlapi boli v tom čase doma z frontu, napriek tomu ešte nikto netušil, kedy sa vojna skončí. V obci mali Nemci v záhradách vybudované guľometné hniezda. Situovali ich tak, aby videli prichádzajúcich Rusov. ,,Ľudia spomínajú, že náhodné strely tu pozabíjali ľudí.“
Domáci si vykopali pivnice, kam sa ukrývali pred náletmi. ,,U nás však nehrozilo bombardovanie.“ Až keď prešiel front, boli Tepličky plné cudzích ľudí s batohmi a kuframi. Nakoniec vysvitlo, že išlo o Hlohovčanov, ktorí sa báli bombardérov. Postupne sa život vrátil do starých koľají. V obci dones nachádzajú muníciu z 2. svetovej vojny.
Rasťo Piovarči