Urazený Luxo

Stalo sa, že sa istý Trnavčan ocitol v extrafajnovej spoločnosti kdesi na severe, kde aj nad „F“ dávajú mäkčeň. Bolo leto, sedeli na dvore, viedli zdvorilé reči, oslovovali sa doktor, profesor a pani docentka, a čo najhoršie, náš človek musel mäkčiť, až sa mu huba krivila. Drina držať sa ešte aj na dovolenke súčasnej spisovnej slovenčiny. Navyše jeho sústredenie rozptyľoval pes, ktorý ho ustavične zahŕňal priazňou. Vyliezal mu na kolená a usiloval sa obliznúť mu aspoň bradu. Napokon zvieratku dohovoril, ako najmilšie vedel:
„Ale Luxinko, ibaj už do rici!“
Spoločnosť onemela, lebo tá veta mala účinok atómovej bomby. Všetci sa silene usmievali, akože nič a v rozpakoch pokašliavali. Odskákal si to samozrejme Luxo, ktorého priviazali k búde. Od toho momentu sa na cudzinca ani nepozrel. Nepochybne ho odporúčaná adresa hlboko urazila.
Kalo Uhrík