som ponaučenie. Už sa nepozerám na deti tým, čo nedokážu, ale snažím sa využiť to čo vedia a motivovať ich ďalej. Mnohé poznám už roky a vždy ma niečím prekvapia,“ hovorí riaditeľka Mária Grznárová.
Po vstupe do spoločenskej miestnosti prišiel za mnou Robko. Hneď sa predstavil a pýtal sa, ako sa volám. ,,Keď som im povedala, že príde návšteva, veľmi sa tešili. Hneď sa aj pýtali. No nechala som ich, nech majú prekvapenie. S človekom vždy nadväzujú priateľský vzťah a rozhovor. sa netočí o ich bolestiach, ale pýtajú sa na meno. Ak sa ukážete v dobrom svetle, rozhovor pokračuje.“ Domov pre deti s mentálnym postihnutím funguje v Pastuchove od roku 1983. Spočiatku začínali v provizórnych podmienkach. Deti spávali v jednej izbe, v ktorej bolo 13 postelí vedľa seba a 13 skriniek na šaty. ,,Bolo to ako na vojne. Časom sme začali rekonštruovať budovy a dnes majú klienti s ľahším mentálnym postihnutím možnosť bývať vo vlastných izbičkách,“ vysvetľuje riaditeľka. Bývajú v dvoch dvojposteľových a dvoch trojposteľových izbách, kde majú ukryté svoje poklady. Zmenili sa aj metódy práce. V začiatkoch sa deti počas celého dňa len hrali. Dnes absolvujú výchovný proces. ,,Naučili sme ich bicyklovať. Najstarší obyvateľ Robko sa najprv pozeral a potom nasadol a jazdil sám! Stále skúšame hľadať, čo je v nich ukryté.“ V tomto roku zakúpili aj korčule, no keďže zima sa nevydarila, odskúšajú ich až budúci rok. Jeden z chlapcov sa naučil háčkovať a dokáže aj prišiť gombík. Ďalší sa začal venovať tancu. Deti majú veľmi dobrú pamäť. Pred ôsmimi rokmi im na vianočnom večierku hral gitarista. A odvtedy sa dožadujú jeho príchodu. Potešiť ich prichádza aj harmonikár. Toho prekvapili a príjemne šokovali. Z kazety sa totiž naučili jeho piesne. ,,A keď začal hrať, spievali s ním.“ Majú veľmi veľa zážitkov, na ktoré nezabúdajú a radi sa k nim vracajú. ,,Občas nás prekvapia otázkami, ktoré by sme od nich nečakali. Alebo vyjadreniami, ktoré sú príliš filozofické k ich veku. Niečo majú odpočuté z televízie. No tieto situácie sú krásne a naša práca je vtedy veľmi odhľahčená.“
Slniečka na lôžkach
Domov funguje 24 hodín počas celého roka. Sú tu deti a klienti vo veku od 11 do 32 rokov. Z toho sedem dievčat a mladých žien, pretože niektoré už dovŕšili osemnásty rok. Z tridsiatich detí je osem pripútaných na lôžko a dvadsaťdva sa môže pohybovať. Všetci majú diagnózu. Tá znie mentálna retardácia. K nej sa im však pridružuje aj ďalší postih – telesný, sluchový, zrakový. Deti sú rozdelené do troch skupín, ktoré majú aj svoje názvy. Medzi nimí sú Maxíci, Tučniaci, Gumkáči i Slniečka – pripútané na lôžko. Cieľom pracovníkov domova je naučiť deti základné hygienické, pracovné a spoločenské návyky. „Chceme dosiahnuť najvyšší možný stupeň socializácie a integrácie.“ Situácia je však niekedy taká, že v domove nie je dostatok personálu a jednotlivé skupiny sa musia pospájať. „Lenže keď sú deti neustále pohromade, jeden druhého vyrušujú a vyvolávajú v sebe nepríjemné pocity. Potom sú agresívni a vznikajú konflikty,“ hovorí riaditeľka. Vtedy sa ich snaží vychovávateľka i sestry zaujať nejakou činnosťou. Zvyčajne sa to podarí. Deň potom prebieha v pokojnejšej atmosfére a deti myšlienkovo napredujú. „Vzhľadom na postihnutie a diagnózu je to však individuálne.“ Tí, ktorí sa nedokážu zapojiť do výchovnej činnosti, majú svoju obľúbenú činnosť. Listujú v časopisoch. Potom z nich trhajú strany, robia papierové gule a hádžu ich. Majú radi aj veľké skladačky a loptové hry. „Snažíme sa ich vodiť na prechádzky, či už po obci alebo aj na rôzne výlety.“ Čo ich však najviac motivuje je hudba. Povzbudzuje ich a dodáva im silu. Stávajú sa aktívnejšími. „Počúvanie hudby u ležiacich detí je veľmi dôležité. Dokážu reagovať na nové nahrávky, ktorých sa potom dožadujú.“ S týmito deťmi sa na rozdiel od pohyblivých lepšie komunikuje. Zdatnejšie veľmi radi tancujú na rytmické piesne alebo sa len tak pohybujú.
Zbierky, ktoré sa postrácali
V poslednom období sa začali pracovníci domova sociálnych služieb pre deti a dospelých zúčastňovať rozličných akcií. „Pracujem s deťmi už 16 rokov a odvtedy sa postoj spoločnosti zmenil k lepšiemu. Viacej sa začalo hovoriť o nich na verejnosti. Dnes chodíme do zahraničia, nadväzujeme kontakty.“ Domov spolupracuje s hlohoveckými dôchodcami i s centrom voľného času. Komunikujú aj so strednými školami, ktoré pre nich robia finančné zbierky. „Robievajú sa i zbierky, o ktorých nevieme. Už som sa stretla aj stým, že niekto prišiel do obchodu a tvrdil, že organizuje zbierku pre náš domov. Toho človeka sme nepoznali a zbierku nevideli.“ Preto riaditeľka dáva pozor na to, aby nikto nezneužíval deti pre vlastné obohatenie. Každá zbierka ide oficiálnou cestu a musí byť dokladovaná a evidovaná. ,,Nikto nemôže robiť len tak zbierku bez toho, aby sme o tom nevedeli.“ Dobré skúsenosti nemajú v domove s veľkými zbierkami šatstva. ,,Ľudia nám nosili veci, ktorých sa potrebovali zbaviť a nám vznikal problém, čo s nimi.“ Preto je podľa nej lepšie, keď sa ozvú jednotlivci a ponúknu, čo majú. Dnes sú už niektoré deti dospelé a začali poberať invalidný dôchodok, čo uľahčuje domovu nákup šatstva. Ostatným deťom nakupujú veci z rozpočtu. „Ten sme dostali na základe našich požiadaviek. Finančne na tom nie sme až tak zle. Sídlime v starších budovách, ktorá neustále rekonštruujeme, preto financií nie je nikdy dosť.“ Základné potreby detí sú však zabezpečené. V roku 2005 zrekonštruovali podkrovie a vybudovali nové izby. Na prízemí vznikli spálne pre ďalšie deti, ktoré nedokážu byť samostatné. Za deťmi chodia na návštevy pravidelne aj rodičia. Zaujímajú sa o nich a niekedy si ich vezmú aj domov. Sú však aj prípady, kedy musíme od rodičov súdne vymáhať platby.
Byť v správnej chvíli na správnom mieste
Do domova chodia aj študenti z rôznych škôl. ,,Vždy sa nájde zopár žiakov, ktorí odmietnu ísť dnu. Najmä k ležiacim deťom. Ako argument uvádzajú ľútosť.“ Podľa riaditeľky však nie je dobré, keď im je ich ľúto. ,,To im nepomôže. Práve naopak. Človek sa musí postaviť k ich postieľke, tak im svojou návštevou viacej pomôže.“ Takisto pomôže aj sám sebe. Začne mať iný pohľad na svet a viac si bude vážiť život a svoje zdravie. „Musíme vidieť aj inú tvár sveta. Všetko, čo život prináša. Nielen jeho svetlé a radostné stránky.“ Ako vraví, práca vychovávateľky a riaditeľky v domove je veľmi náročná. ,,Život s postihnutými deťmi zmenil môj pohľad na ľudí. Vnímam inak svoje okolie a viac obhajujem zdravotne postihnutých. Vyzdvihujem ich a rozprávam o nich otvorene. Týmto ľuďom treba venovať pozornosť. Akákoľvek forma pomoci je prínosom pre ich život. Stačí, že ich vnímame takých, akí sú a rešpektujeme ich,“ dodáva.
Tiež majú svoje práva, dôstojnosť a takisto ako bežní ľudia aj slobodu prejavu a pohybu. ,,Boli chvíle, keď som chcela s touto prácou skončiť a odísť preč. Ale vždy som našla niečo, čo ma tu zastavilo a opäť vzpružilo. V človeku niečo zarezonuje a dokáže pokračovať. Neviem si predstaviť, že by som robila inú prácu. Pochopila som, že som na správnom mieste.“
Rasťo Piovarči
