Maťo Dobiáš z Vrbového sa narodil dvadsiateho tretieho. Paradoxom je, že mal dvadsaťtri rokov, keď zomrel. V sobotu nadránom 23. decembra šiel zaviesť kamaráta do susednej obce. Jeho mama sa strhla zo sna o dvadsiatej tretej hodine v ten istý deň. „V ľavotočivej zákrute zišiel z cesty a vpálil do orecha. Na mieste bol mŕtvy. Jeho spolujazdec ostal v kritickom stave, ďalší z kamarátov vyviazol bez zranení. V tento osudný deň vystúpilo do popredia číslo 23,“ hovorí kamarát Branko Remiáš. Po tejto udalosti sa diali záhadné veci. Hodiny zastali akoby sa ani čas nechcel pohnúť ďalej.
„Rád jazdil na aute, doslova si vychutnával ten pocit. Do potravín vzdialených len sto metrov chodieval autom, nie pre lenivosť, ale tešil sa z toho, že sa môže viezť,“ spomína Maťova mama. Podľa nej bol jej syn výborný šofér. Jazdieval aj na okruhoch. ,,Vždy mi vyčítal, prečo som ho nedala na takýto šport, vraj mohol byť druhý Schumacher. Bol najlepší, jazdieval po cestách športovo, ale primerane,“ dodáva. Jeho kamaráti na jeho počesť pripravili minulý piatok vo Vrbovom súťaž v stolnom futbale Memoriál Maťa Dobiáša. ,,Turnaj má už šesťročnú tradíciu. Býva trikrát počas roka a jeho pravidelným účastníkom býval aj Maťo. Týmto memoriálom sme si chceli na neho spomenúť. Celú akciu sme ladili tak, aby bolo cítiť, že je tu s nami. Všetko v štýle radosti zo života a veselých spomienok,“ hovorí Branko Remiáš, organizátor turnajov. Na turnaji premietali aj DVD s Maťovými fotkami i obľúbenou hudbou. Miloval Desmod, Táslera i Riša Mullera.
Miloval ľudí, ktorých spájal
Bol tým, ktorý na zápasoch rozosmieval ľudí a vážnosť otáčal na humor. Poznal sa s mnohými ľuďmi a partiami, čím vznikali nové priateľstvá. ,,Bol takým putom, spájal ľudí. Mal veľmi otvorenú povahu, toleroval mnohé chyby a práve preto mal toľko priateľov,“ hovorí jeho matka. Veľmi rád žil a vychutnával si pôžitky sveta. K drogám nikdy neinklinoval, radšej sa venoval rôznym športom. ,,Mal veľmi široký záber. Zaregistroval sa na stolný tenis, ale hneď bolo jasné, že je nemožné, aby robil len jeden druh športu,“ konštatuje Branko. Dokázal si vážiť priateľov a ľudí. „Po nehode prišiel za mnou jeho šéf z práce. Povedal mi, že má problém so slinnými žľazami a neustále potrebuje mať pohár vody. Upozornil na to aj Maťa. Za celý čas, čo u nich pracoval, si ho nikdy nemusel vypýtať,“ dodáva matka. Keď bol malý, mama ho vykladala na balkón slniť sa. ,,O chvíľu však spustil nárek. Prišla som k nemu, celú tvár mal mokrú od sĺz,“ spomína. Nevedela si vysvetliť, ako môže tak urputne plakať. Až po rokoch vyšlo najavo, že ho vodou oblieval jeden z jeho kamarátov. Maťove plány a ciele do budúcnosti, ktoré si staval spoločne so svojou priateľkou Saškou v osudné predvianočné ráno na tomto svete skončili. Napriek tomu ostáva stále v srdciach blízkych, akoby nikam neodišiel.
Rasťo Piovarči, foto: archív