Vo vojenskom mapovaní z roku 1895 je pálenica zapísaná ako súčasť majera. Vyrábal sa v nej jemný lieh, ktorý neskôr vozili do Hlohovca. Po druhej svetovej vojne pálenicu elektrifikovali.
Lieh sa vyrábal aj v obci Tepličky. Na konci 19. storočia sa sem presťahoval statkár Šimon Schwitzer z Maduníc. Pôvodom evanjelik v obci konvertoval na katolícku vieru. K jeho veľkostatku patrila aj pálenica liehu. ,,Keď vozili lieh do Hlohovca na stanicu, ľudia z Koplotoviec ich prepadávali na rázcestí a kradli im ho,“ doplnil Urminský. Známy je aj prípad, keď istý muž z Petra zavraždil predavača konských popruhov pre peniaze. Tie však u neho nenašiel.
Pálenica fungovala až do konca Druhej svetovej vojny. Istou časťou podielu patrila k cukrovaru v Trenčianskej Teplej. ,,Jeho majitelia chodievali do Tepličky na porady. Robievali ich na Kakašovom vrchu, kam ich vozili koče,“ podotkol starosta obce Tepličky Miroslav Veľký. Počas týchto rokovaní prebiehali poľovačky, majitelia si sem nechali voziť víno a jedlo. V celom chotári obce pestovali cukrovú repu, ktorú spracovávali pre výrobu liehu. Domáci zbierali odrezky, z ktorých si pripravovali cukor.
Existujú dve verzie zániku pálenice. ,,Podľa jednej liehovar vyhorel v roku 1944 a už sa nikdy neobnovil,“ vysvetlil riaditeľ. Domáci tvrdia, že zanikol až v roku 1945, keď prišli do obce ruskí vojaci. ,,Jeden Rus si vtedy spálil hrdlo neriedeným liehom a začal horieť, čo ho stálo život. Pochovali ho u nás v obci, neskôr ho previezli na Slavín do Bratislavy,“ doplnil starosta. Po tejto udalosti veliteľ rozkázal vojakom, aby zapálili liehovar. Dnes už pálenica v Kľačanoch ani v Tepličkách neexistuje. Nie sú z nej dostupné ani dobové fotografie.
Rasťo Piovarči
