Cífera. Svadba už bola v plnom prúde, keď mladého harmonikára chceli pohostiť gulášom. ,,A ja som len hral a hral. Už som nevládal, potil som sa. Ale pri predstave, že mám jesť ten guláš, som vytrpel všetko,“ dodáva. K polnoci prišiel aj miestny voderadský farár. Cigáni mu ponúkli svadobného gulášu, ktorého sa najedol do prasknutia. ,,Chcel som mu zakričať, aby ho nejedol. Ale neodvážil som sa.“ Na svadbe ostal hladný, ale zarobil pekné peniaze.
Začal hrať už v kolíske. Jeho rodičia si všimli, že akosi zvláštne stíska podušku, ktorú má pod hlavou. ,,Stále som ju naťahoval a spieval niečo nezrozumiteľné. Neboli to ešte piesne,“ rodák z Voderád. Pred druhou svetovou vojnou prišiel do tejto obce žobrák, ktorý hrával na heligónke. ,,Chodieval dom od domu a ľudia mu dávali chlieb alebo nejaké drobné. A ja som bol všade s ním, sledoval som, ako hrá na tej heligónke.“ Nakoniec ju od tohoto žobráka kúpil Stankov krstný otec. Vtedy dal za ňu 170 korún. ,,Ja som potom od rána do večera iba hral. Za pár dní som už preludoval pesničky, čím som potešil otca i krstného.“
Učil sa sám, nikdy nechodil do žiadnej hudobnej školy. ,,Boli sme chudobná rodina. Bývali sme v podnájme u grófa, kde pracoval môj otec. Spával som v takej truhlici, kam si moja mama odkladala ručníky, vreckovky a modlitebné knižky.“ Po skončení vojny mu rodičia kúpili novú harmoniku Hohner. „Už od siedmych rokov som stál na pódiu. Hral som na všetkých školských akciách a oslavách.“ Niekoľko lekcií hry na harmoniku mu dal jeho strýko. Keďže remene na harmonike boli dlhé a Stanko malý, musel ho uväzovať na stoličku, aby nástroj udržal. No väčšinu harmonikárskych fígľov sa naučil sám. V siedmych rokoch odohral svoju prvú svadbu. „Chodil som okolo stola a hral každému podľa želania. Toto som sa naučil od Cigáňov,“ spomína.
Za odmenu dostával cukríky i kávu
Mládenecký život vo Voderadoch bol veľmi pestrý. Spoločne s kamarátmi chodili po dedine a spievali ľudové i náboženské piesne. ,,Vtedy býval taký zvyk, že staré žienky sedeli na priedomí, klebetili a počúvali nás.“ Občas pri pasení husí sedávali na kamennom moste. ,,Hral som na harmonike a dievčence sa učili tancovať.“ Počas vojny hudbou obveseľoval nemeckých vojakov, potom i ruských. Nemci mu za odmenu dávali cukríky a kávu. Neskôr vystupoval pred rôznymi delegáciami zo všetkých kútov sveta. ,,Nastúpil som do folklórneho súboru v Cíferi. Za tie roky, čo sme boli spolu, sme odohrali vyše tristo predstavení.“ Nedávno spolupracoval s Jánom Pisančinom, Anderom z Košíc, Robom Kaiserom a Milanom Barabášom. ,,Toto bolo vyvrcholenie mojej kariéry. S naším dvojhodinovým predstavením sme povymetali všetky kúty Slovenska,“ pochválil sa. V súčasnosti sa srdcom Voderadčan, bydliskom Cíferčan naďalej venuje folklóru. So životným krédom: „Našu slovenskú pesničku a moju harmoničku zatiaľ ľúbiť budem, zakiaľ na tomto svete živý budem a aj v tom hrobe malom za ňou plakať budem končí svoje vystúpenia.“
Rasťo Piovarči
