jeho bránu sa musíte chytiť pozláteného klopadla v tvare leva.
Do vlastnoručne postaveného domu sa Jozef so svojou ženou Máriou nasťahoval v roku 1973. „Pracoval som na železničnej stanici ako dopravca prepravy. Každý druhý deň som mal voľno a vtedy som staval,“ hovorí. Podľa svojho vkusu však jednoposchodový príbytok začal ozdobovať až ku koncu osemdesiatych rokov. Inšpirovať sa nechal v Rusku, Bulharsku, Rumunsku i v bývalej Juhoslávii, odkiaľ si priniesol aj niektoré suveníry, ktoré použil pri vyzdobovaní. „Bolo ich len niekoľko, väčšinou som si ich vyrábal sám. Niečo som si kúpil aj v Trnave,“ vysvetľuje. Ako prvé nám ukazuje netradičné špice na zábradlí, ktoré zdobia aj tepané lístky, ruže a iné kvety. Výmyselník zavesil nad chodníkom k domu aj niekoľko lampášov. Nechýba ani ručný zvonček, ktorý začne používať vtedy, keď cena za elektriku pôjde hore. Výklenok balkóna dokonca vyplnil farebným sklom. „Poznal som sa s majiteľom prvého sklenárstva v Trnave. Vtedy sa používalo farebné sklo iba v kostole. Za to, že som im niekedy vykladal vagóny, prisľúbil mi zvyšné odpady. Farebné sklo však ani dnes len tak jednoducho nezoženiete.“ Kto si myslí, že netradičná výzdoba tu končí, sa mýli. Zberateľskú vášeň skutočne odzrkadľuje až priestor za domom. Pri Jozefovej garáži nájdete zmenšeninu Sochy slobody, sedem trpaslíkov, ale aj Bojnický zámok.
Na vytvorenie jeho napodobeniny použil nápaditý dôchodca točiace sa valce zo železničnej stanice, na ktorých boli kedysi vylepené odchody vlakov.
Ako správny železničiar však využil aj koľajnicu či svietiace kandelábre.
Za domčekom má Jozef aj malú kaplnku s Panenkou Máriou. „Keď som ju získal, nemala ruky a tak som jej ich dorobil. Predtým než som ju dal vysvätiť a nechal zaskliť, sa jej pri zaviatí vetra začali hýbať ruky. Babky, čo sa na ňu prišli pozrieť, ostali prekvapené. Povedal som im preto: „Vidíte, keď sa pomodlíte, aj Panenka Mária začne hýbať rukami,“ spomína s úsmevom.
Koľko na takéto parády zo svojho dôchodku investuje, nám Jozef prezradiť nemohol. Jeho žena to vraj nemôže vedieť. „Keď však prídem na burzu starožitností, hneď viem, čo je treba.“ Aj preto v jeho zbierke nechýbajú rôzne maličkosti. Pozorný návštevník si pri prehliadke môže všimnúť starodávne žehličky, hodiny, keramiku, rozličné zvieratká zo sadry, sošku patróna Hurbana, fľaše, plechovky i krabičky od cigariet. V jednej z kutíc dokonca skrýva aj atrapu pechotného dela. Ako s úsmevom povedal, použije ho vždy vtedy, keď z viniča potrebuje odohnať škorcov. Ostali sme prekvapení aj Vinárničkou pod Orechom, kde sa Jozef pri poháriku vlastného vína stretáva so svojimi známymi. O tom, že je vinárom, svedčia aj povešané strapce hrozna. Na ich výrobu používa netradičné ložiská. Aktívny zberateľ však vo výzdobe pokračuje aj v súčasnosti. Jeho žene sa to príliš nepáči. Podľa nej by manžel nemal toľko robiť. „Operovali mi chrbticu a lekár mi prikázal, aby som nezdvíhal ťažké veci. Lenže keď vyzdobujem plot, musím sa aj zohýnať a to je na moju chrbticu veľká záťaž,“ priznáva. „Veď keď niekto môže chovať rybičky a ja sa môžem vyžívať v dekorovaní svojho príbytku,“ dodáva. A veru, je sa na čo pozerať!
Lenka Juríková
