Predtým, než mladý človek definitívne opustí brány detského domova, ho sprevádza neistota a strach. Neustále sa rozhoduje o otázkach svojho ďalšieho osudu. Každého mladého človeka opúšťajúceho domov sprevádzajú rôzne nástrahy a čakajú náročné životné situácie.
Cesta k poznaniu
Mladí ľudia vychádzajúci z detských domovov bývajú dlhodobo nezamestnaní. Majú problém s hľadaním si vhodného zamestnania a sú častými návštevníkmi úradu práce. Ich podmienky sú sťažené, pretože im chýba podpora rodiny. Majú tiež problémy s bývaním, ktoré ovplyvňuje najmä nedostatok finančných prostriedkov. Trnavská pobočka Spoločnosti priateľov detí z detských domovov – Úsmev ako dar preto začala od 1. marca 2006 s realizáciou projektu pod názvom Cesta k poznaniu. Jeho výsledky prezentovala minulú stredu na konferencii, ktorá sa konala v aule trnavskej Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity pod záštitou riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave Evy Zatkovej. Projektu, ktorý sa uskutočnil v spolupráci s Európskym sociálnym fondom, sa zúčastnilo 40 mladých dospelých z detských domovov v Seredi, Trnave, Pečeňadoch a Piešťanoch. „Rozhodli sme sa, že sa zameriame na deti staršie ako 15 rokov, ktoré sa postupne pripravujú na osamostatňovanie sa, odchod z domova a praktický každodenný život. Je to vhodný čas na to, aby sme začali s posilňovaním ich zručností, ktoré súvisia s trhom práce,“ povedala koordinátorka projektu Mgr.Danka Pukancová. Študentov stredných a vysokých škôl vybrali na základe dotazníka z približne 55 detí. Okrem základných vzdelávacích programov, ktorými boli počítačové a jazykové kurzy, boli súčasťou projektu aj špecifické aktivity. Nechýbal kurz fotografovania, umeleckých remesiel, literárno-hudobná dielňa, ale ani psychosociálny výcvik a príprava mladých na trh práce. Cieľom bolo, aby deti získali manuálne zručnosti a vedomosti a aby dosiahli rozvoj svojej osobnosti, sebahodnoty a vedomia vlastnej identity. Túto myšlienku mala počas celého priebehu projektu na zreteli manažérka projektu Mgr. Anna Sádovská.
Aby každé dieťa malo svoj album
Tvorivé dielne boli zamerané na integráciu detí do spoločnosti po ukončení ich pobytu v detskom domove. Uskutočnili sa formou troch sústredení. Išlo o jeden jarný a jesenný víkend a jeden týždňový tábor, na ktorom nechýbali ani odborní lektori a dobrovoľníci. Pieseň, ktorú naspieval 15-ročný Baxo z trnavského detského domova, bola len jedným z výsledkov literárno-hudobnej dielne. Podnetom na jej vytvorenie bola láska a bol v nej vyjadrený pocit, ktorý trápi väčšinu detí z detských domovov, že nie som sám. „Táto pieseň sa zároveň stala aj hymnou domovákov,“ predstavil ju jeden z lektorov PaeDr. Andrej Šeliga. Deti využívali slovo i hudbu, ktoré spájali s obrazom fotografie. „Vychádzali sme zo spontánnej tvorby, ktorú sme sa snažili zjednotiť v táborových novinách. Vzali sme si klasické noviny, ktoré sme oblepili čistými stranami a na nich vznikali nové. Chceli sme, aby boli ich osobnou výpoveďou. Bola to taká hra na noviny, kde mal každý možnosť vyjadriť sa bez cenzúry a povedať všetko, čo si myslí. Bolo to veľmi dobré médium a zistili sme, že z týchto novín sa stal veľmi dobrý autentický dokument,“ dodal. Fotografický krúžok mali na starosti lektori Peter Babka a Ferdinand Brezovský. „Na začiatku hodiny sme im vysvetľovali, čo je fotografia. Učili sme ich narábať s fotoaparátom, ako sa do neho vkladá film a vyskúšali sme vyvolávať fotky vo fotokomore,“ vysvetlil jeden z lektorov. Deti sa tiež oboznámili s digitálnym fotoaparátom a jeho využitím. Najväčší záujem prejavili o prírodu, portréty, módnu fotografiu a akty. „Naučila som sa vystihovať krásu prírody a momentky. Bol to zážitok a som rada, že som sa naučila narábať s fotoaparátom,“ takto spomína s odstupom času jedno z detí. Cieľom fotografického kurzu tiež bolo, aby sa fotografie dostali deťom do ich albumov, aby sa stali ich vlastníctvom a aby si pomocou nich mohli budovať svoj obraz o sebe. Pre deti, ktoré viackrát vystriedali „svoju“ izbu, môžu byť nenahraditeľnou pamiatkou, aj keď spomienky, ktoré vyvolávajú niektoré fotografie nie sú vždy najkrajšie. Každý človek však potrebuje mať vedomie svojej histórie, pretože len tak môže pochopiť pocit vlastnej identity a svoje miesto medzi ľuďmi.
Príprava na život
Súčasťou projektu bola aj Škola remesiel, ktorú viedla Mgr. Monika Štofejová, tá v nich mala prebudiť záujem o tradičné remeslá a prehĺbiť ich umelecké cítenie, ako aj vzťah k predkom a tradíciám. Mladí sa mohli realizovať v tvorivých dielňach, kde sa učili pracovať s rôznymi materiálmi. „Vyrábali sme sviečky, maľovali farbami na textil, modelovali z hliny, robili slamené košíky, z drôtov sme vyrábali prstene, náušnice a prívesky. Dalo mi to veľa, postúpila som o stupeň vyššie, moja fantázia sa obohatila a naučila som sa veci, ktoré som pred tým nevedela,“ aj to je dôkaz jedného a mnohých zážitkov. Pri každej aktivite sa vychádzalo z toho, že môžu človeka obohatiť, pomôcť mu uvedomiť si svoju hodnotu a posunúť ho ďalej. Projekt však zahŕňal aj psychosociálny výcvik pod vedením Mgr. Andrey Hudekovej a Mgr. Danky Pukancovej na posilnenie sebahodnoty detí, komunikáciu a riešenie konfliktov prostredníctvom modelových situácií. Nechýbalo jazykové a počítačové vzdelávanie, ktoré sa realizovalo v jednotlivých domovoch, ale ani príprava na trh práce, ktorú zastrešovala Kristína Konigová z personálnej agentúry. „Po všetkých pekných zážitkoch z tvorivých dielní, si deti museli sadnúť do kruhu a zažiť podobný tréning ako dospelí. Diskutovali sme o tom, ako si nájsť zamestnanie, ako si ho udržať a ako byť úspešný na trhu práce. Nemohla som ich ničím prekvapiť, ale musela som ich tvrdo uviesť do dospeláckej reality,“ povedala. Deti zistili, že je veľký rozdiel v tom, čím chceli byť kedysi a čomu sa venujú dnes. Museli si uvedomiť, na čo majú a pre niektoré to bolo tvrdé precitnutie. Napriek tomu sa naučili čítať inzeráty i formulovať životopisy. „Už nemám obavy pri pomyslení na odchod z detského domova do reálneho života. Mali sme možnosť uvedomiť si rozličné druhy pracovných príležitostí. Lektorka nám povedala, že aj keď vyštudujeme daný odbor, nie je dané, že budeme musieť ísť celý život jedným smerom. Keď nás niečo zaujme, máme ísť za tým a robiť preto, čo sa dá. Máme ísť za svojím snom. Najprv som sa cítila neisto, ale potom ma potešilo že nebudem musieť robiť celý život len jeden druh práce,“ takto znejú dojmy jednej aktérky, ktorá sa zúčastnila táborov.
Vedia, čo ich čaká
Projekt Cesta k poznaniu mal v každom dieťati posilniť pripravenosť na bezproblémový odchod do samostatného života a pomôcť mu uplatniť sa na trhu práce. Niektoré už čoskoro dostanú aj certifikát z absolvovania počítačového kurzu, ktorý budú môcť využiť v budúcnosti. Slová Rada Orichela z trnavského detského domova sú možno dôkazom: „Myslím, že nám tento projekt otvoril oči a ukázal nové možnosti, ktoré nám pomôžu pri odchode z domova. Sme vďační ľuďom, ktorí mali toľko snahy, ochoty, porozumenia, trpezlivosti a úsmevu, že takýto projekt zrealizovali a venovali sa nám, aby sme sa cítili dobre. Každú sobotu žehlím tričká, na ktorom sú odtlačky. Vo svojej poličke mám sviečku, ktorú som vyrobil. Rozprávali sme sa o nielen o mojom, ale aj sebavedomí iných a bolo to poučné. Zistil som, že vo svete sa môžem obracať svojím vlastným ja, že môžem ísť do niečoho a môžem si byť istý, že to dosiahnem, keď si verím. Nik nechce, aby sa z nás stal človek žijúci v podnájme a drel za malé peniaze. Chceme sa mať dobre a vieme, čo nás tam čaká.“
Petra Nagyová
