Potom ho vlastnil štát a neskôr v ňom pôsobila základná škola. Kedysi slúžil aj ako sklad ministerstva vnútra. Uvažovalo sa aj nad tým, že by v jeho priestoroch umiestnili umeleckú školu. Plán sa však nezrealizoval. Čo sa stane s kaštieľom, ktorý má viac než zaujímavú históriu, ukáže až budúcnosť.
Tajomstvá starej ruiny
Chtelnický kaštieľ je opradený legendou. Podľa nej tu býval istý gróf aj so svojou dcérou. Nie je známe ani jeho meno, ani meno kontesy. Raz údajne neuposlúchla jeho príkaz a napriek zákazu odišla jazdiť na koni do neďalekých lesov. Otec ešte predtým odcestoval za služobnými záležitosťami. Mladá kontesa na svojom výlete spadla z koňa a niekoľko hodín ležala zranená na zemi. Takto ju našiel v lese mlynárov syn. Odviezol ju domov a staral sa o ňu tak dobre, až otehotnela. Keď sa jej otec vrátil domov a zistil, čo sa stalo, dal dcéru zamurovať do skaly. V Chtelnici sa nachádza miesto, ktoré sa volá Pod skalou. Miestni hovoria, že ak tu človek ostane do polnoci, tak sa mu zjaví biela pani. Podľa legendy je to práve kontesa, ktorá porodila dieťa a teraz žije v skale.
Prvá zmienka o chtelnickom kaštieli pochádza ešte z konca roku 1583. Majiteľ sídla, barón Krištof Ungnad pozýval známych a priateľov na svadbu svojej dcéry. Anna Mária sa vydávala za grófa Tomáša Erdődyho. Obrad sa uskutočnil 22. januára 1584 v novej kúrii, ako ju barón nazval v pozývacom liste. ,,Môžeme predpokladať, že už predtým tu nejaký objekt stál, no jeho podoba sa nám nezachovala. Nie je vylúčené, že na mieste renesančného kaštieľa stála staršia stavba. Chýbajú však doklady o jej existencii,“ hovorí archeologička a rodáčka z Chtelnice Ivana Kvetánová. Krištof Ungnad, ktorý pochádzal z Chorvátska, odkúpil za 70-tisíc uhorských zlatých od panovníka Rudolfa II. dobrovodské panstvo. Patril doňho i kaštieľ. Keď zomrel, jeho majetok zdedila dcéra Anna Mária aj so svojím manželom Tomášom Erdődym.
Tajné chodby aj s východmi?
Medzi domácimi sa hovorí o tom, že v kaštieli sú tajné chodby. Niektorí dokonca tvrdia, že z nich našli aj východy. ,,Pod objektom sa nachádzajú obrovské pivnice, ktoré slúžili na uskladnenie vína. K nim vedú chodby, ktoré mohli na niekoho pôsobiť tajomne, niekam smerovali a málokto vedel, kde končili,“ vysvetľuje archeologička. Kaštieľ pozostáva z hlavnej budovy a štyroch bášt. Nárožné bašty sú spojené s hlavnou budovou. V jednej z bášt bola kuchyňa, z ktorej viedla veľká chodba do hlavnej budovy. Mohol ňou prejsť aj voz. ,,Preto si ľudia mysleli, že v čase nebezpečenstva panstvo nasadne na vozy a utečie do bezpečia na Čachtický alebo Dobrovodský hrad,“ dodáva.
V roku 1775 navštívila kaštieľ aj panovníčka Mária Terézia. Pozval ju sem gróf Ján Erdődy, ktorý bol bývalým prezidentom uhorskej kráľovskej komory. Pri tejto príležitosti sa uskutočnili poľovačky a plesy. Dokonca sú tu zaznamenané údaje o ohňostroji. Iná povesť o kaštieli hovorí, že jeden z majiteľov sa rozhodol postaviť tehelňu na mieste, kde ležal židovský cintorín. Porušil tým jeho posvätnosť. Začal tu ťažiť hlinu a páliť veľmi kvalitné tehly. O pár rokov zošalel a zomrel. Ľudia sa domnievali, že tu pôsobilo nejaké čaro, tajomná sila. Tehelňa bola na mieste dnešného parkoviska autobusov.
Ťažký život v kaštieli
Keď sa v roku 1855 stali majiteľmi kaštieľa Pálfiovci, poodvážali väčšiu časť inventáru na zámok do Smoleníc, pretože sa tu často nezdržiavali. Rozhodli sa ho prenajať. Novým obyvateľom kaštieľa sa od roku 1912 stal známy bratislavský pivovarník Viktor Stein. Využíval ho ako letné a víkendové sídlo. Toto trvalo až do skončenia prvej svetovej vojny. Začiatkom novembra 1918 vyrabovali kaštieľ ľudia z Chtelnice i okolitých dedín. Vtedy si poodnášali rôzne vzácne predmety, knižnicu a archív, ktorý obsahoval agendu panstva i informácie o kaštieli. ,,Obyvatelia vykradli aj hospodárske usadlosti a majere. Odviedli dobytok, odviezli si obilie, všetko, čo našli.“ Neskôr do kaštieľa zaviedli elektrickú energiu a telegraf. Ten slúžil na komunikáciu so Smolenickým zámkom, poľovníckym sídlom - Zámečkom pri Chtelnici a s horárňami v blízkom okolí. Takisto boli na strechu kaštieľa nainštalované bleskozvody. V medzivojnovom období patril naďalej Pálfiovcom. Pretože sa v ňom nezdržiavali, umiestnili doň kancelárie. V baštách boli byty pre učiteľov a žandárov. V jednej z nich neskôr vznikla ambulancia s bytom pre lekára. V zachovanej korešpondencii sa obyvatelia kaštieľa sťažujú na zlé životné podmienky. Upozorňujú na chátranie objektu. ,,Zatekalo im do izieb, okná boli zle utesnené. Intenzívne naliehali na správu panstva, aby sa investovali peniaze do opravy kaštieľa. No Pálfiovci mali v tom čase obrovské finančné problémy a toto sídlo sa stalo pre nich nepodstatné.“ Vtedy tu žil aj slovenský spisovateľ Dominik Štubňa Zámostský, ktorý v obci pôsobil ako učiteľ. Na konci tridsiatych rokov dostal ponuku robiť riaditeľa v škole v Novom Meste nad Váhom, kam aj odišiel.
Na nádvorí cvičili mladí podľa vzoru Hitlerjugend
,,Počas druhej svetovej vojny do kaštieľa presťahovali vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže, ktorá tu vychovávala svojich zverencov podľa vzoru nemeckých Hitlerjugend,“ vysvetľuje Kvetánová. Išlo o vojenský výcvik mladých, ktorí nastúpili na nádvorí kaštieľa a cvičili podľa rytmu bubnov. Otvorenia tejto školy sa podľa archívov zúčastnil aj vtedajší prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso. V jednej z bášt sa nachádzala kaplnka, v ktorej bol obraz. Dnes je tam len rám. Podľa domácich ho vraj vzal Gustáv Husák, iní hovoria, že to boli počas vojny nemeckí vojaci. Po vojne tu zriadili meštianku, neskôr základnú školu, ktorá sa v roku 1972 presťahovala do novej budovy. Z kaštieľa sa stal sklad a archív ministerstva obrany. V súčasnosti pomaly chátra a postupne sa rozpadáva. Čo sa tak stane s chtelnickým kaštieľom, ukáže až budúcnosť.
Rasťo Piovarči