tora mesta. Jeho meno mnohí oprávnene spájajú aj s Piešťanským dixielandom, ktorý je známy aj z éteru Slovenského rozhlasu.
„Keď som prišiel učiť do Piešťan, dostal som nariadenie od vtedajšieho riaditeľa, aby som vyučoval dychovku. Avšak nemal som k nej žiadny vzťah. Vybral som si pár žiakov a s nimi som potajme začal hrávať dixieland (hudobný žáner, ktorý je prapôvodom džezu-pozn. red.),“ spomína na svoje začiatky učiteľ. „Vtedy som ešte ako tak videl. Až neskôr som začal používať lupu. Keď som sa do notovej osnovy nevedel už vôbec trafiť, noty mi prepisovala moja žena.“ Hudobník na pražskom konzervatóriu popri gitare študoval aj hru na bendžo a trúbku. V začiatkoch svojho pôsobenia v kúpeľnom meste dokonca odtrúbil všetky pohreby. „Potom mi noty prišli už úplne zbytočné. Bolo lepšie, keď si moji žiaci hudbu napočúvali a hrali samých seba.“ Nikto iný v tej dobe na Slovensku dixieland nehral. Piešťanci začali vystupovať na viacerých miestach na Slovensku a postupne si získali priazeň. „Nehrali sme na sto percent, ale v tej dobe to bolo prekvapivé. Zápal bol v tej dobe intenzívnejší, lebo chalanov neodpútaval počítač a šport. Skúšali sme aj šesťkrát týždenne,“ vysvetľuje.
Pri vydávaní albumu im asistoval aj Lipa
Ľubomír so svojimi žiakmi v osemdesiatych rokoch nahrával aj v Československom rozhlase a spoločne vystupovali aj v televízii. Pri vydávaní prvého albumu im asistoval aj Peter Lipa. Posledné roky sa však hudobník príliš prezentovať nechce. Staré a zašlé časy slávy mu namiesto fotografií pripomínajú rôzne nahrávky. Učiteľstva sa však nevzdal. „Najmenšie deti, ktoré sa chcú naučiť hrať na gitare, ešte nevedia poriadne sedieť na stoličke a preto ich učím hrať na zobcovke. Na druhej hodine už hrajú svoju prvú pesničku,“ konštatuje. „Musím ich tiež naučiť komunikovať. Vysvetlím im, že nestačí kývať hlavou či rukami, musia sa so mnou rozprávať.“ Hru svojich žiakov ale rozozná aj bez toho, aby ich videl. „Nie som ale typ učiteľa detailistu a pedanta. Vždy svojim žiakom hovorím, že ak začnú hrať, nech aj dohrajú. Nikoho predsa nebude zaujímať, že prevracajú oči, lebo sa pomýlili. Každý vie chodiť a predsa sa potkne, ale nerozplače sa.“ Hudba učarila nielen jeho deťom, ale aj manželke. Spoločnosť mu však pri vyučovaní robí sučka vlčiaka Childa. Za osem rokov, čo robí svojmu pánovi doprovod, sa už hudby musela napočúvať habadej. „Hudbu som skladal aj pre jedno ochotnícke divadlo do hry o Alžbete Báthoryovej. Texty som sa musel naučiť naspamäť a keď som chodil s Childou na prechádzky k Váhu, v duchu som si ich začal pospevovať.“ Jeden profesor mu ešte na konzervatóriu dokonca povedal, že nemá hlas ani ako žena, ani ako muž. Presvedčili sme sa sami. Ľubomír nám zahral a zaspieval nielen Hammelove piesne, ale aj tie, ktoré sám pre seba zložil z recesie k predstaveniu Hlúpy Jano od Fera Malca. Nemali by chýbať ani na jeho albume, ktorý by si k šesťdesiatke rád vydal. Volal by sa Senzačný sentimentálny sen senzitívneho senilného seniora. Aj to dokazuje, že okrem vycibreného sluchu a zlatého hlasu Ľubomírovi určite nechýba ani humor.
Lenka Juríková