ému sa mesto tešilo rušnému spoločenskému životu.
Krásne časy tam na vlastnej koži zažil aj Jozef Biely (74). O korze sa však dozvedel ešte v detstve od svojho otca. „Bolo to v štyridsiatich rokoch, keď môj chodieval na korzo. Spomínal, že vtedy mali vychádzky po Hlavnej ulici svoje pevné pravidlá,“ začal svoje rozprávanie Jozef. Dozvedeli sme, že po dnešnej Hlavnej ulici smerom od Mestskej veže až po kostolík svätej Heleny sa mohli v tých časoch prechádzať len ľudia, ktorí patrili do vyššej vrstvy. Medzi nich patrili obchodníci, živnostníci i finančníci. Stretnúť ste tam mohli lekárov, ale aj právnikov. „Remeselníci a rôzni nádenníci, ktorí patrili k nižšej vrstve tam nechodili. Pre nich vyhradili opačnú stranu ulice, kde dnes stojí radnica. Stredom viedla cesta, po ktorej jazdili kone zapriahnuté do kočov a prevážali tých, ktorí si to mohli dovoliť,“ rozprával príjemný muž, ktorý prežil na korze jedny z najkrajších rokov svojej mladosti. Bolo to však dvadsať rokov potom, ako tam chodieval jeho otec.
Časy sa zmenili
Kone vystriedali autá a neskôr pribudli aj autobusy. Tam, kde sa kedysi prechádzali ľudia z nižšej vrstvy, už v šesťdesiatich rokoch chodievali rodičia s deťmi a staršia generácia. A tam, kde v štyridsiatich rokoch mohli vstúpiť len ľudia z vyššej vrstvy, neskôr chodievali mladí z celej Trnavy. „Dievčence aj mládenci boli vždy sviatočne oblečení. My v oblekoch a kravatách, dievky v kostýmoch alebo v šatách. Bola to krása. Porozprávali sme si najčerstvejšie zážitky, uzatvárali sa priateľstvá, vznikali nové lásky a padali prvé bozky. Mali sme dokonca aj vlastné signály. Mládenci z Tulipánu pískali inak, ako tí z Kopánky či z ďalších štvrtí. A tak sme sa podľa toho veľmi rýchlo našli,“ pousmial sa Jozef a zaspomínal si aj na to, ako si na korze dokonca plánovali aj spoločný program. „Keďže sme sa schádzali v hojnom počte, neraz sme o ňom museli aj hlasovať. Napokon sme sa však vždy dohodli.“ Ich kroky tak viedli z korza buď do kina Tatra, ktoré stálo neďaleko radnice, alebo do amfiteátra.
Inokedy sa zasa šlo na splav do Kamenného mlyna, kde sa vykúpali alebo sa bicyklami vydali na Jahodník. Rovnako chodievali na čaje či do promenády na tancovačku. „Najkrajšie korzo bývalo na štedrý deň. Každý kto tam prišiel, bez rozdielu na vek sa pri ostatných pristavil. Ľudia si podávali ruky, vinšovali šťastné sviatky a spoločne sa potom odobrali na polnočnú omšu,“ zaspomínal Jozef s nostalgiou.
Obnovili tradíciu jarmokov
Ako tak lovil v pamäti, vybavilo sa mu, že v tých časoch obnovili v centre mesta aj tradíciu slávnych trnavských jarmokov. „Nevedeli sme sa dočkať prvého z nich. Opäť sme sa stretli na korze, prešli sme stánky, v ktorých svoje umenie predvádzali ľudový umelci, potom prišlo na rad občerstvenie a hor sa za všakovakými atrakciami. Tie nás lákali zo všetkého najviac,“ priznal. On sám sa podujal hádzať šípkami do terča. No a keďže sa mu darilo, vyhral nafukovaciu žirafu. „Bola taká pekná, že som sa hneď pustil do jej fúkania. V tom ma však oslovil kamarát. Obrátil som sa k nemu a z úst mi vykĺzol ventil, ktorým sa hračka fúkala. Zrazu sa z jej útrob na mňa vychŕlil kúdol bieleho prášku. Utekal som k tete, ktorá bývala neďaleko futbalového štadióna, aby som sa u nej poumýval. Keď ma zbadal strýko, pustil sa do smiechu a spýtal sa ma, či som bol u mlynára mlieť múku,“ prezradil nám zhovorčivý muž a figliarsky sa na nás pozrel. Dodal, že Trnava sa v tých časoch rozprestierala len medzi hradbami a patrilo k nej ešte zopár štvrtí. „Neskôr, keď začali v meste stavať sídliská, začal sa život z korza vytrácať. My sme sa postupne poženili, dievčence povydávali a mladí zo sídlisk si už do mesta cestu nenašli,“ povzdychol si muž, ktorý na túto časť trnavskej histórie i vlastnej mladosti nedá dopustiť. A nebyť pamätníkov, akým je on, možno by slávne korzo upadlo celkom do zabudnutia.
Renáta Kopáčová
