ielen svojimi líniami, ale aj farbou. Svoje abstraktné a umelecké fotografie dvadsaťtriročný mladík prezentuje každoročne aj prostredníctvom Trnavského objektívu.
Fotografovanie lákalo Tomáša Farkaša už od detstva. „Za pár korún som vďaka šťastnej náhode získal fotoaparát a k nemu aj dva vymeniteľné objektívy. Najprv som začal používať lacnejšie čiernobiele filmy. Vybral som sa do prírody a fotil som svet okolo mňa. Most, polia, stromy, veci, ktoré fotí asi každý, keď má fotoaparát prvýkrát v ruke.“ Keď sa zlepšil v technike, začal používať i farebný film. „Zlákala ma farba a kompozícia svetiel,“ vraví. Pomocou rozličných zväčšovacích techník Tomáš reálne veci zabstraktnil a dal im nový zmysel. „Stačí, keď o milimeter posunieš fotoaparát a hneď vznikne nová kompozícia.
Z jednej veci môže vzniknúť sto ďalších farebných machúľ. Hoci budú pekné, nikto ich príliš neocení. Reči mojich známych o tom, že v nich našli nové krajiny i erotické motívy, ma fascinovali, a preto som začal vo svojich fotografiách zámerne odhaľovať nový svet.“ Divákovi by mal na ceste k nemu pomôcť aj konkrétnejší názov fotografií. „Viem, že nespĺňam konvenčné predstavy o fotografii. Pristupujem k nej síce racionálne, ale moje fotky pôsobia veľmi emocionálne.“ Ako prezradil, má dokonca pocit, že pri fotení prechádza farebnými obdobiami. „Najprv ma priťahovala modrá farba, dnes sú moje fotografie oveľa emocionálnejšie a preto v nich prevláda červená a žltá.“
Vo financovaní filmov a ich vyvolávaní mladého fotografa vždy podporovala jeho mama. Aj keď, ako s úsmevom Tomáš priznáva, vždy to patrične okomentovala. Mladík však má za sebou už aj prvú autorskú výstavu a jeho fotografie možno už päť rokov vidieť v Západoslovenskom múzeu v rámci fotografickej súťaže Trnavský objektív. „Objektív je dobrou príležitosťou pre začínajúceho fotografa, aby sa ukázal širšej verejnosti. Je dobre byť videný,“ priznáva a zároveň dodáva, že kvalitne fotiť by dokázal aj konkrétne veci pre reklamnú agentúru. Zvlášť, ak by sa po práci mohol opäť ponoriť do sveta farebnej abstrakcie.
Lenka Juríková