Článok pokračuje pod video reklamou
Čakáme len, kedy pretrhneme pásku,“ filozofuje Rudolf, ktorý spoločne s manželkou oslávi v septembri už 59. výročie svojho sobáša. Za to všetko môžu vďačiť skromnosti, vzájomnej úcte a pochopeniu.
„Je neuveriteľné, že sme tu najstarší. Po tom, čo sme si to dali preveriť, sme zistili, že je to skutočne pravda. Tí, ktorých sme považovali za starších, už zomreli,“ zamyslí sa Jozef. Jeho manželka Mária mu porodila sedem krásnych detí, dve dcéry a piatich synov. Vzápätí nám ukazujú ich svadobné fotografie, ktoré visia v obývačke. „Náš život je zvečnený a položený v týchto obrázkoch,“ zamyslí sa muž. Medzi nimi nachádzame aj zavarského starostu Rudolfa Baroša s manželkou. Okrem toho majú Barošovci aj jedenásť vnúčat a osem pravnúčat. „Putujeme od východného Slovenska až sem,“ vraví babička Mária. Tak jej hovorí manžel a ona mu vždy na oplátku povie, tatíček. Zoznámili sa náhodou, na krstinách. „Kamarátovi sa narodilo dievčatko, tak si ma zavolal za krstného otca. Jeho žena si zasa sa zavolala spolužiačku z Budkoviec. Podal som si s ňou ruku a predstavil sa ako krstný tatičko,“ spomína Rudolf. „A ja som mamička,“ povedala mu. To boli ich prvé skutočné dotyky. „Stretávali sme sa asi rok a pol. Potom odo mňa dostala otázku, či má so mnou chuť putovať. Pracoval som vo finančnej stráži, ktorá chránila hranice. Mali sme vandrácky život, pretože sme slúžili na jednom, inokedy na druhom mieste Byt sme si samozrejme museli hľadať sami, aj preto som sa jej pýtal, či má vôľu ísť so mnou.“ Ona mu však povedala: „Kam pôjdeš ty, tam pôjdem aj ja.“
Z východu až do Zavara
Bývali nielen pri Košiciach, ale svoje roky si odžili aj v Revúcej. „Žili sme tam deväť rokov. Vedel som krásne písať a tak ma dali, aby som vypĺňal občianske preukazy. Boli to vôbec prvé preukazy u nás. V Revúcej sme mali krásny byt v starých kúpeľoch, navôkol hory,“ spomína Rudolf. Tam sa im narodilo aj štvrté dieťa, syn Rudolf. Všetko však trvalo iba do času, kým sa nerozhodli staré kúpele renovovať. „Povedali nám, že nás budú sťahovať do bytovky. Išiel som sa na to pozrieť, ale byt bol maličký. Mali sme už štyri deti, vravel som si, to nebude dobré. Iný byt neprichádzal do úvahy, pretože na bývanie bolo veľa žiadostí. Znepokojilo ma to a tak sme prišli do Zavara, kde bývala moja mamička," vysvetľuje muž. „Žilo sa nám vždy dobre, pretože sme stále pracovali. Keď boli ešte chlapci malí, pomáhali mi s nimi dcéry. Mali sme aj babičku, ktorá zomrela ako deväťdesiat ročná. Tiež nám veľa pomohla,“ vraví Mária, ktorá pracovala v zavarskom obchode. „Starosti už nemáme a teraz si žijeme mladý život,“ usmeje sa. „Stále hovorím, že si žijeme ako slobodní,“ dodá jej manžel „Na Rudolfa by sme nepovedali, že sa raz stane starostom,“ prezrádzajú. „Keď bol mladý, veľmi rád hral ping-pong. Chodil na rôzne súťaže, lenže potom prišla vojenčina a oženil sa. Ako dieťa nebol nezbedný, poslúchal. Bol to rozumný chlapec. Nemali sme problémy ani s jedným dieťaťom. Na dvore sme mali hotovú dielňu. Radi skladali, napájali, zvárali a opravovali bicykle,“ smejú sa rodičia. V živote im robilo najväčšiu radosť zdravie ich detí. „Tých radostí bolo viac. Všetko išlo tak, ako sme si určili a aký smer sme tomu udali a to nás teší,“ dodávajú. A aký je recept na ich dlhoveké manželstvo? „Je dôležité, aby si dvaja rozumeli a aby si vedeli odpúšťať. Netreba si robiť vzájomné problémy a základ je, aby i partneri vážili jeden druhého,“ radia. „Nikdy sme sa na seba nehnevali a nemali sme ani tichú domácnosť,“ hovorí Rudolf. „Na východe sa hovorí, nech slnko nezapadne nad vašim hnevom,“ dodáva na záver jeho manželka. To znamená, že do večera sa dvaja vždy musia udobriť.
Petra Nagyová
