ešte oveľa viac.
„Keď som bol na vojne u Čiernych barónov, išli sme asi šestnásti na aute a predbiehala nás motorka,“ vracia sa Jozef do minulosti. „Po desiatich kilometroch sme ju našli havarovanú. Jej vodič bol na mieste mŕtvy a dievča, ktoré so sebou viezol, sme zobrali do nemocnice. Jej krvnú skupinu mali asi štyria z nás. Neváhal som a hneď som si začal vyhŕňať rukáv,“ spomína Jozef na svoj prvý odber. Cez vojnu daroval krv ešte niekoľkokrát, hlavne keď chcel ísť s ostatnými na futbal. „Mali sme vďaka tomu deň voľno,“ usmieva sa. Po vojne sa Jozef oženil a keď mu manželka ochorela a neskôr zomrela, v darcovstve pokračoval. Na odber krvi nahováral aj chlapov v mäsopriemysle, kde bol zamestnaný. „Riaditeľ sa vtedy veľmi hneval, lebo nemal kto pracovať. Až keď sa po vážnej chorobe vrátil do zamestnania, sám ich poslal na odber. Dnes už majú niektorí z nich strieborné i zlaté plakety.“ Keď sa mala vydávať jeho dcéra, odber musel podstúpiť aj jej nastávajúci ženích. Inak by mu ju Jozef za nevestu nedal. „Tri generácie Racekovcov darovali krv už 1 030 krát. Veď čo by aj nie, veď som ich 47 rokov prehováral,“ pousmeje sa. S niektorými z nich bol na transfúznej stanici osobne. „Neviem, čoho sa ľudia boja. Je tam vždy veľmi útulne a čisto. Som na našu transfúznu stanicu pyšný, veď som aj ju vybojoval,“ priznáva sa. „Pred ľuďmi, ktorí na nej pracujú, klobúk dole. Nikdy mi nezabudli povedať, aby som sa vrátil zdravý,“ dodá.
Za rok daroval krv aj dvanásťkrát
Jozef nikdy neváhal niekomu pomôcť. Svedčí o tom aj fakt, že vždy, keď sa stala pri jeho dome dopravná nehoda, bol prvý, kto obeti pomohol. „Jednej rodine raz utiekla babka len v zástere a papučiach. Našiel som ju zrazenú, preto som ju odviezol do nemocnice. Večer ma navštívila jej vnučka. Potešil som sa, že mi niekto prišiel poďakovať. Spýtala sa ma však, či som nenašiel jednu z babkiných papúč. Dal som jej sto korún, nech jej kúpia aspoň štvoro,“ spomína Jozef so slzami v očiach. Napriek tomu priznáva, že na uznanie si príliš nepotrpí. „Nemusíte vedieť, komu ste dali krv a komu ste ňou zachránili život. Dobrý skutok vás stále hreje.“ Preto sa čuduje, že mladí ľudia sa darovať krv boja. „Nikto nevie, kedy ju bude potrebovať. Okrem toho, absolvujú zdarma vyšetrenie krvného obrazu. Keď niekto každé tri mesiace daruje krv, má záruku, že je zdravý.“ Ak by však niekto za odber požadoval peniaze, stráca to ten pravý šmrnc. „Keby som sa mal znova narodiť, urobil by som to znovu a viac krát.“ Hoci by dobrovoľník po odbere mal najmenej tri mesiace oddychovať, Jozefovi sa stalo, že za jeden rok daroval krv dokonca dvanásťkrát. „Mal som mať potom rok pauzu, ale nevydržal som to. Píjaval som preto aj prasačiu krv a dbal som o zdravú životosprávu. Človek si síce povie, že už viac nepôjde, ale je to akoby chytľavá choroba,“ hovorí dvestojeden násobný darca, ktorý bol v čakárni transfúznej stanice vždy číslo jedna. Odvtedy, čo daroval krv naposledy už ubehlo šesť rokov. Nikdy však nechýba pri tom, keď Červený kríž odovzdáva ocenenia. Najviac si váži vetu profesora Čárskeho, ktorý raz povedal, že darcovia krvi sú tá najkrajšia armáda na svete. To znamená, že sám Jozef je už generál.
Lenka Juríková