Zašlá sláva Coburgovej ulice

kedy v dvadsiatich rokoch minulého storočia. Tam, kde sa kedysi schádzali ľudia z celej Trnavy, sa dnes odváži vkročiť málokto.

„Kedysi to bola krásna alejová ulica. Na jednej strane rástli gaštany, na druhej lipy. Každú sobotu sa všetci jej obyvatelia zišli, pozametali, všetko vyčistili a vyzdobili,“ pátra vo svojich spomienkach Jozef Biely, ktorý žil na Coburgovej aj s rodičmi tridsať rokov. Ako sám hovorí, prežil tam najkrajšie roky svojej mladosti. „Starci vždy sedávali na priedomí, my detváky sme okolo nich behali a oni nám rozprávali všelijaké príhody a doberali si nás. Jeden ujec sa nás raz spýtal, že či vieme, prečo sa tá naša Zem tak dobre točí okolo svojej osi. Pokrútili sme hlavou a on nám na to. Preto, že ju tak dobre každý večer mažem vazelínou. Veru, bolo veselo,“ rozpráva. V tom čase bola Coburgova veľmi dobre vybavená, aj preto ľudia zašli do mesta len raz za čas.
„Všetko sme tam mali po ruke. Obchody každého druhu. Ženičky tam mali k dispozícii spoločnú práčovňu s veľkými práčkami. Fungovalo tam aj holičstvo, neskôr detské jasle s celotýždňovou starostlivosťou i materská škola. Jeden chlap si tam dokonca vo svojom jednoizbovom byte zriadil aj obchodík Mačka vo vreci. Nám deťom potom po päťdesiat halierov predával všelijaké drobnosti,“ vyzrádza. Na Coburgovej bolo aj detské ihrisko a tenisové kurty, kam chodievali pravidelne hrávať tenis aj lekári z trnavskej nemocnice.
Keď sa v zime nehral futbal na štadióne, deti si z hliny urobili mantinely a otcovia im celý štadión napustili vodou. „To vám bola ľadová plocha. Len tie korčule. Nemali sme vtedy ešte kanady, ale len kvintáky na kľúčik. Neraz sa nám podarilo aj podrážku na topánke odtrhnúť, z čoho naši rodičia nemali veľkú radosť,“ usmieva sa muž. Neskôr pribudlo aj kúpalisko, pri ktorého výstavbe pomáhal spolu s kamarátmi. V jeho areály sa ocitol aj v deň slávnostného otvorenia. „Pamätám si, ako vtedy hodili do bazéna oblečeného chlapa, ktorý dozeral na stavbu. Vraj ho deň vopred upozornili, aby nechodil na oslavu sviatočne oblečení. Ten sa však len začudoval, prečo. Veď pracovať sa už nebude, tak sa neušpiní. Neušpinil sa, to je pravda. Len bol poriadne premočený,“ dodal a zaspomínal aj na rušný kultúrny život Coburgovej. Ten začal spolu s otvorením kultúrneho domu. Vtedy smerovalo do tejto časti mesta veľa Trnavčanov. Mládenci chodili hrávať stolný tenis, biliard, šachy. Často tam bývali zábavy a tiež pestrá plesová sezóna. Vo vystúpeniach sa striedali rôzne kapely, dychové hudby aj zabávači. Tradíciu mali aj čajové popoludnia. V kultúrnom dome štyrikrát do týždňa premietali aj filmy. „Ako mladí sme peniazmi príliš neoplývali. Postvárali sme rôzne huncútstva, aby sme sa tam dostali podľa možnosti bez platenia. Hoci tu ľudia bývali v činžiakoch, každý byt mal pridelené aj chlievy. Ľudia v nich chovali sliepky, ošípané, zajace a dokonca aj kozy. Tak sme raz milé kozy nahnali do sály, v ktorej práve začalo premietanie. Chlapovi, ktorý to mal všetko na starosti sme povedali, že mu utiekli kozy, nech si s nimi urobí poriadok. My sme sa zatiaľ snažili vkĺznuť zadarmo dovnútra. Bol ešte len žurnál, no kozy sa asi báli tmy a tak sa vydali za svetlom k plátnu. Po skončení žurnálu sa na chvíľu rozsvietili svetlá. Mali ste vidieť ten výbuch smiechu, keď sa zvieratá producírovali pred plnou sálou divákov. Samozrejme, že na to prišiel, ale zábava to bola poriadna,“ potmehúdsky sa smeje Jozef. Kto sa však bude môcť aspoň takýmito zážitkami pochváliť?
Renáta Kopáčová