Láska na prvý dotyk

Skúste si na chvíľu zavrieť oči, alebo si ich obviazať šatkou. Skúste prejsť zopár metrov a pritom nenaraziť. Skúste si predstaviť, koľko dotykov museli preto absolvovať nevidiaci Marián so svojou priateľkou Sulamit, aby sa dotkli jeden druhého.

„Zoznámili sme sa na lehátku, keď ma Sulamit masírovala,“ spomína s úsmevom Marián na obdobie, keď obaja študovali v Levoči na Strednej zdravotníckej škole. „Zo začiatku to bolo len priateľské. Stretávali sme sa z času na čas. Levoča je však prispôsobená pre nevidiacich, mohli sme chodiť aj na prechádzky.“ Napriek tomu, pre prvé rande Marián vybral miestny podnik. Aj keď pivo pre svoj handicap vo veľkom piť nemôže. „Nedokážem posúdiť, keď niekto povie o žene, že je to pekná baba. Preto nemožno hovoriť o láske na prvý pohľad, ale na prvý ohmat,“ hovorí s úsmevom.

Sulamit vraj najradšej žehlí
Po škole a niekoľkých návštevách u Sulamit sa nevidiaca dvojica rozhodla pre sobáš. Svoju lásku spečatili v Trnave. Hoci najprv bývali u Mariánových rodičov, po istom čase sa rozhodli osamostatniť. V Levoči ich pripravovali aj na praktický život. Naučili sa orientovať, chodiť s bielou paličkou, písať na stroji alebo variť. „Varievame spolu. Nikdy som nechcel, aby Sulamit všetko robila sama. Preto keď ochorie, nemusí sa obávať toho, že by nemala čo jesť. Varíme podľa kuchárskych knižiek a zatiaľ sme nič nemuseli vyhodiť,“ chváli ich kulinárske umenie Marián. Dodáva, že manželkinou obľúbenou domácou prácou je žehlenie. „Aj keď je nevidiaca, ešte nikdy sa nepopálila.“ Všetok svoj voľný čas však venujú svojej dvojročnej dcérke Ruženke. „Už si začína náš hendicap pomaly uvedomovať. To, čo nemôžeme pre ňu urobiť my, urobí jej asistentka. Chodí s ňou k lekárke i na prechádzky. V sobotu a v nedeľu sme s ňou my. Nemáme problém sa o ňu postarať. Je síce pravda, že čo vidiacim ľuďom trvá hodinu, nám trvá dve.“ O ďalšom dieťati nevidiaca dvojica nerozmýšľa. „Ruženka absolvovala rôzne vyšetrenia a doktor jej napísal podobnú diagnózu ako žene. Tá bola vtedy veľmi smutná a plakávala po nociach. Stratila mlieko a malá musela byť na umelej výžive. Nakoniec iný očný lekár túto diagnózu vyvrátil a povedal nám, že malá má krásne čisté oči a žiadne biele škvrny tam nevidí. Bojíme sa však, že v prípade druhého dieťaťa by to mohlo dopadnúť inak,“ zamyslí sa.

Taká normálna rodinka
V auguste to bude päť rokov, čo si Marián so Sulamit povedali áno. Otvorene však priznáva, že aj keď sa snažia žiť ako normálne rodiny, doľahnú na nich občas ťažké chvíle. .„Niekedy som mal pocit, že som len na obtiaž. Nikdy sa nemôžete vyrovnať svojim rovesníkom, nemáte toľko kamarátov. Ale možno je to aj dobre. Lebo mnohí moji nevidiaci rovesníci sú alkoholici a sú nezamestnaní. Mňa k nádeji prebral aj pohlaď na dvadsaťročné dievčatá, ktoré trpeli sklerózou multiplex. Preto som rád, že som dopadol, tak ako som dopadol a že im môžeme pomôcť napríklad aj masážou.“ Veľkým povzbudením pre nich sú aj Dávidove príbehy z Biblie Marián by si prial, aby raz, keď budú bilancovať svoj život, mohli povedať, že žili dobrý život. A čo by doprial svojej nevidiacej láske k Valentínovi? „Jej urobí radosť všetko. Plánujem však, že keď začnú rásť snežienky, natrhám jej do kytičky,“ dodáva na záver sympatický masér.
Lenka Juríková, foto: archív Mariána Tótha