príroda. Doma má svoj malý ateliér, v ktorom práve pracuje na rodinnom obraze. „Maľujem ho viac-menej pre deda, ktorý ma v tom podporuje,“ vraví.
„Civilizovaný svet ma neláka,“ hovorí Ivan. Do Trnavy chodí raz do mesiaca. Aj to vtedy, keď si potrebuje nakúpiť farby, plátno alebo štetce. „Keby som sa chcel odsťahovať, tak určite nie do mesta. Skôr radšej niekam na Oravu,“ vysvetľuje. Následne nám ukazuje obraz, na ktorom je muž s gajdami. V jeho pozadí sa vynímajú tancujúce ženy. „To je moje autobiografické dielo. Je mojim stelesnením. Znamená to, že tak, ako pískam, väčšinou nikto netancuje,“ zavtipkuje. V poslednej dobe sa venuje aj foteniu. Výsledok je viac než prekvapivý. Je sa veru na čo pozerať. Ako inak, fotí to, čom najlepšie pozná a čo mu je najviac blízke. Prírodu, ktorou je neustále obklopený. „Niektoré fotografie potom používam ako predlohy pre svoje oleje. Múza musí byť. Nápad je vždy hnacou silou a väčšinou prichádza večer, keď ležím v posteli,“ dodáva mladík. Domnieva sa, že talent získal po druhom dedovi, ktorého nepoznal. Ani jemu však zručnosť a zmysel pre umenie každopádne nechýbali. Okrem toho, že pracoval ako holič, bol aj vinárom, vedel hrať na organ a strúhal z dreva.
„Asi som to zdedil po ňom,“ skonštatuje. Hoci tvrdí, že nič okrem maľovania nedokáže, opak je pravdou. Je úžasným kuchárom, skvelým hubárom a donedávna šil aj topánky v jednej trstínskej dielni. Ušiť ich ale nie je také jednoduché, ako by sme sa mohli domnievať. Je to náročná robota, pri ktorej sa šije aj ručne. Ako poznamená Ivan: „Jedny topánky sme väčšinou vyrobili za deň.“ Podľa neho sa v súčasnosti obuv vyrába z tvrdej kože, ktorá sa postupne zláme. „Tie naše však boli z pohodlnej brašnárskej kože a aj preto vydržia tak dlho,“ dodáva.
Petra Nagyová