živel,“ hovorí o sebe Titus Holič.
Hoci svoje narodeniny oslávil koncom januára, s oslavou menín to nemá až také jednoduché. Titus totiž nie je jeho umelecké, ale pravé meno. „Pochádzam z dedinky Prievaly na Záhorí. Narodil som sa v zime a v obci sme nemali farnosť. V tej dobe neboli ani autobusy. Na krst sa chodievalo do susednej dediny. Otec si najal pohoniča s koňmi, aby ma šli dať pokrstiť. Keď prišiel domov, mama sa ho pýtala, ako ma pokrstili. Povedal, že Titus a ona štrnásť dní preplakala. Otec jej vysvetľoval, aký to bol cisár a tak mi to meno ostalo,“ vysvetľuje. Dnes ho však v kalendári nenájdete.
Pred troma rokmi mu vyšla malá zbierka veršov o víne. „Bola to taká prvotina. Nikdy som nevedel, ako sa píše a ani som to neštudoval. Majú svoje chybičky krásy, ale písal som ich zo srdca a pre radosť ľudí,“ poznamená. K veršom inklinoval od mlada. „Boli to veci osobné. Niektoré už odpísal čas. Napriek tomu sa našli aj také, ktoré sa mi páčili. Odkladal som si ich do šuflíka a keď som sa blížil do dôchodku, všetky som zrevidoval.“ Poniektoré vyhodil, iné si ponechal. „Moja najstaršia dcéra raz prišla a povedala, že mi kúpi písanku. A tak som do nej celú zimu zapisoval svoje verše.“ Ich presný počet nepozná. Má ich však vyše stovky. Víno pokladá za jeden z ďalších divov sveta. „Veršíky k tomu neodmysliteľne patria. Nie je to náš výmysel. Existujú, odkedy jestvuje ľudstvo. Mám písať o láske, keď mám sedemdesiat? Pripadá mi to smiešne. Vínko mi je prirodzenejšie, aj keď alkoholu neholdujem,“ priznáva. Napriek tomu raz vyznal svoju lásku manželke Hedvige, ktorá pochádza z Doľan takto: „Doľanské vínečko a ja ťa zbožňujem. Dal si mi dievčatko, ktoré stále milujem.“
Vo svojej obľúbenej vinotéke sa stretáva so svojimi známymi i priateľmi, ktorí ho inšpirujú. „Kultúra pitia vína sa po vojne trochu zanedbala. Nebola až taká ako dnes. Teraz vidíte, ako sa rozmáha. Existujú kluby a vínne cesty a moje veršíky sa hodia k týmto príležitostiam. Rád ich prezentujem, najmä keď potešia ľudí, ktorí okolo vína robia.“ Je rád, že sa v meste začalo tradovať požehnanie mladých vín a bol by ešte radšej, keby chýr o vinárskej Trnave išiel do celého sveta.
Je priam neuveriteľné, ako si Titus Holíč dokáže zapamätať všetky svoje básne naspamäť. Všetky si ich nosí v hlave. „Samozrejme, že to nie je diera do sveta a nie je to ani na Nobelovu cenu alebo vstup do literatúry. Nie všetky sa mi vždy vydaria, ale som rád, keď sa niekedy trafím. Žijem túto dobu a je to moja osobná výpoveď o súčasnom živote. Za päťdesiat rokov budú možno ľudia víno vnímať inak. Vždy ma poteší, ak ma moji blízki priatelia, s ktorými sa stretávam vo vínnej pivnici, trpia a môžem im predniesť svoje nové verše.“ Často sa tiež stáva, že sa v nich nájdu. „Vtedy si hovoria, počúvaj, prešiel mi mráz po chrbte, veď to bolo o nás,“ usmeje sa. „Človek žije svoj život, v ktorom existujú určité súvislosti. Stretáva sa s novými ľuďmi, ktorí prichádzajú a má s nimi rôzne zážitky. Keď sa stretávame vo vinotéke, nezaujíma ma, či je to lekár alebo robotník. Pred vínkom a pred Bohom sme si všetci rovní,“ vraví a pustí sa do prednesu. Na konci sa na chvíľu zasekne. Nič to, že zabudol na verš, pretože v okamihu ho napadne nový. Aj takto Titus Holič improvizuje.
Petra Nagyová, foto: autorka
Kaplnka
V Trnave poblíž námestia je malá podzemná kaplnka.
Mnohí sa do nej nevmestia, no dobré vínko tam žblnká.
To vínko tam pravdy hlása a zvoláva na prijímanie.
Smädní hriešnici sa tam hlásia na jeho koštovanie.
Tam sa pri vínku spovedajú, ľutujú svoje hriechy.
O krásach života meditujú, pod klenbami tej starej viechy.
Aj ja sa tam chodím spovedať, lebo i ja svoje hriechy mám.
A nehanbím sa to povedať, že dobrý pocit z toho mám.
Zbožňuje túto kaplnku, je mi útulná a posvätná.
Doplňuje mi život do úplnku.
Verím, že koštovka v nej, aj táto dnešná, ešte nie je posledná.
Na zdravie
Hriešnik
Som iba obyčajný hriešnik, tiahne mi už na siedmy krížik.
No cítim sa ako mládenec, pretože vínko je pre mňa očistec.
Aj keby nebolo na chleba, vínko ma vynáša do neba.
Keby tu na zemi netieklo, asi by tu bolo peklo.
Má chutí a vôni nadostač a ja som jeho koštovač.
Nikdy ho veľa nepijem, iba ho hriešne zbožňujem.
