„Cesta tisícich míľ začína jediným krokom,“ napísal raz jeden čínsky filozof. Toto nepísané pravidlo by nám možno potvrdili mnohí, ktorých v živote láka cesta a dobrodružstvo. Výnimkou medzi nimi nie je ani odvážna Eva Zelinová (26), ktorej minulý rok počarovala krajina východnej Ázie - Čína.
Eva mala vo zvyku chodiť väčšinou sama. Nerobilo jej problém opustiť blízkych a všetko známe, aby mohla cestovať vlakom po Európe. So známym zakotvila v Maroku a keď sa vrátila, začala si plánovať ďalšie dobrodružstvo. „Keď má človek rád cestovanie, na mape sveta si vždy vyberie viacero destinácií. O Číne som snívala už niekoľko rokov,“ priznáva. „Tým, že som bola na juhu, severe i na západe, mi chýbal už len východ. Tak som si povedala, prečo hneď neísť do Číny.“ Krajina Žltej rieky ďalekého Východu ju vždy lákala. Rok pred cestou sa o nej rozprávali s kamarátkou Elenou Rauschovou (31), kým nezačala naberať reálne kontúry. Dozvedeli sa o Transibírskej magistrále a rozhodli sa, že celú trasu prejdú vlakom. „Lietadlo je nielen nákladné, ale človeku ujde aj mnoho vecí. Vlakom sme prechádzali cez Rusko a Mongolsko. Na mongolsko-čínskych hraniciach sme videli typické púšte, divokú krajinu i jednoduchých ľudí, ktorí nie sú zvyknutí na turistov,“ hovorí Eva, ktorá v Číne strávila spolu s Elenou mesiac a pol.
Návšteva Šaolinu a terakotovej armády
„Pri príchode do Číny ma prekvapila veľká organizovanosť a disciplinovanosť ľudí. Čakala som, že tam bude väčší chaos a rozruch. Napriek tomu, koľko má Čína obyvateľov, všetci pôsobili usporiadane,“ vysvetľuje Eva. Zaujalo ju, že odhadzovanie odpadkov na ulici je samozrejmé. Ako aj to, že vzápätí vždy niekto príde a ulicu vyčistí. S Evou sa väčšinou pohybovali v mestách, pretože nie všetky oblasti a dediny sú pre turistov prístupné. „Navštívili sme viacero miest, ktoré sú v porovnaní s európskymi veľké. Hoci sme najskôr prišli do Pekingu, nechali sme si ho až na koniec. Ako prvé sme navštívili mesto Zhengzhou. Nebolo pre nás ničím zaujímavé, akurát len tým, že odtiaľ vedie cesta do Shaolinu.“ Budhistický kláštor je známy svojim bojovým umením. Nachádza sa v ňom škola kung-fu, múzeum bojových umení i najstaršia pagoda v Číne. Podľa historickej tradície zen tam vznikla aj čínska odroda pôvodne indického budhizmu. „Ostali sme tam jednu noc a odtiaľ sme cestovali do mestečka Luoyangu.“ Mesto je známe vďaka svojím budhistickým jaskynným chrámom, ktoré pochádzajú ešte z 5. storočia a obsahujú viac ako 100-tisíc sôch. „Nájdete v nich V nich vytesaných Budhov rôznych veľkostí. Najväčší mal 17 metrov,“ prekvapuje nás. Aj to je dôkazom toho, že kultúrna revolúcia v Číne ich nezničila. Ba naopak. „Dokonca som mala pocit, že ich pamiatky sú v lepšom stave ako naše európske,“ poznamenáva Trnavčanka. „Potom sme šli do Xianu. Toto mesto je pomerne známe aj vďaka tomu, že niekoľko kilometrov od neho sa nachádza terakotová armáda s tisíckami vojakov z pálenej hliny.“ Objavili ich v roku 1974, sú v životnej veľkosti a dnes stoja v zastrešených halách. Podľa tradície údajne strážia hrobku cisára Shishuanga z dynastie Qin, ktorá sa nachádza neďaleko.
Najväčší Budha na svete
Chengdu je hlavným mestom provincie Sečuán, kde dodnes žije atmosféra pokľudnej starej Číny. Nájdete v nej čajovne, remeselnícke dielne, drevené domčeky. „Tento región je známy aj svojou typickou pikantnou sečuánskou kuchyňou. Síce sme z nej ochutnali, ale robilo nám problém jedlo dojesť,“ spomína. Chengdu je mekkou turistických možností. „Je veľa alternatív, kam sa môže človek pozrieť. Nakoniec sme sa rozhodli navštíviť miesto, kde sa nachádza najväčší 71 metrový Budha na svete. Odtiaľ sme sa vybrali na jednu z posvätných budhistických hôr, trojtisícovú horu Emeishan. Pre Číňanov, ktorí sa sem prichádzajú modliť, má obrovský význam. Jej vrch je posiaty množstvom budhistických kláštorov, v ktorých má človek možnosť v jednoduchých podmienkach prespať. My sme ju samozrejme využili a bol to pre nás jeden z najsilnejších zážitkov,“ vykresľuje Eva. „Večer, keď sa zvieratá začali zobúdzať a vtáky spievať, to bol nádherný koncert. Ráno sme si ho pozreli a pokračovali v ceste. V jednom z hlavných centier sečuánskej provincie Chonging sme iba vystúpili z vlaku, pretože sme plánovali plavbu loďou. Chceli sme navštíviť Tri rokliny, ktoré sú jednou z najkrajších prírodných krás v Číne. Tie útesy a kaňony človek nevidí všade. Pretože bola lodná doprava finančne nákladná, rozhodli sme sa ísť na ďalšiu horu Huangshan.“ Nepatrí síce medzi posvätné, ale v krajine je veľmi obľúbená.
Je charakteristická viacerými skalnými vrcholmi, z ktorých je veľmi pekná vyhliadka. „Číňania ju vyhľadávajú najmä kvôli takzvanému moru oblakov.
Zvláštne je, že nemajú turistické chodníky, ako my, ale na každú horu vedú schody.“ Turistov spočiatku ani nestretávali. Tí sa objavili až v Xiane a Chengdu. Z nich prevažovali najmä Austrálčania, potom Angličania a Poliaci. Väčšinou to však boli individuálni cestovatelia. „Najkrajšie mesto, ktoré som v Číne videla, bolo Suzhou. Hovorí sa mu aj čínske Benátky a je postavené na kanáloch. Je to mesto čínskych záhrad s typickými pavilónikmi. Bolo mi sympatické aj svojim zachovalým historickým jadrom a pokojom, ktorý z neho sálal.“
Pekingská kačica, čínske klobúky a vejáre
Dievčatá strávili v Pekingu týždeň. „Navštívili sme jednu z najzachovalejších úsekov Čínskeho múru i Zakázané mesto,“ rozpráva Eva. Je známe ako sídlo dávnych cisárov s historickými palácmi, sieňami, pavilónmi a záhradami. Označuje sa tiež ako najväčší palácový komplex sveta. Aké by to však bolo bez bicyklov? „Chodili sme na nich naslepo po rôznych uličkách, pretože Peking je moderné mesto posiate mrakodrapmi. Keď tam človek príde, nemá vôbec pocit, že je v Číne. Boli tam samé moderné štvrte, až kým sme nesadli na bicykle. V hustej premávke sa na nich jazdí o dušu. Človek v sebe musí mať istú dávku drzosti a nemôže sa báť. Musíte sa naučiť divokejšej jazde a ide to,“ smeje sa. Hoci je Čina komunistickou republikou, Eva režim príliš nepociťovala. „Ľudia sa mi občas zdali nesmelí, keď sme sa s nimi snažili nadviazať kontakt. Akoby mali strach. No niektorí sa rýchlo osmelili a mali snahu komunikovať. Hlavne mladí. Sú veľmi zvedaví a zhovorčiví.“ Podľa nej je to skôr kapitalisticko-komunistická krajina, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú obrazy prezidenta Mao-ce Tunga a červené vlajky. Najmä počas štátnych sviatkov. V Číne sa dá tiež celkom slušne a lacno najesť. „Nevyhľadávali sme žiadne honosné reštaurácie. Uprednostňovali sme tradičné čínske, kde ponúkali svoje typické dlhé cestoviny s vývarom. Človek sa z toho dokáže dobre najesť. Okrem nich sú pre ich kuchyňu charakteristické zapečené cestoviny s hríbikmi i zeleninou alebo kungpao. Raz sme si dokonca dovolili aj pekingskú kačicu, ktorá bola vynikajúca.“ S čínskymi jedlami u nás sa však nedajú porovnať. „Bol tam rozdiel. V každom menu som cítila tú typickú chuť, ktorá pochádza z ich korenín,“ vysvetlila na záver Eva. A aké by to bolo cestovanie, keby si so sebou nepriniesla aj nejaké suveníry. Medzi nimi mongolský i čínske klobúky. Zo Shaolinu nunčaky a tiež čínsky lampášik. „Samozrejme, čínske čaje a ich typické vejáre pre mojich známych. Čo sa týka obchodu, Číňania sú veľmi zhovorčiví a radi zjednávajú. Je to lacná krajina a výlet v nej nás vyšiel za cenu leteniek. Bola to každopádne dobrodružná cesta. Závisí však vždy od človeka, či sa bojí alebo nie,“ dodáva cestovateľka.
Petra Nagyová, foto: Archív Evy Zelinovej