Tentoraz sme boli dohodnutí, členovia nášho trnavského klubu vozičkárov, že navštívime túto kultúrnu ustanovizeň spoločne. Lístky na Desatoro sme mali už dávno kúpené, prišiel deň D a hodina H a... A nič. Ostal som sedieť doma ako pečiatka. Prečo?
No preto, že v živote to už tak chodí. Čo sa môže pokaziť, to sa aj pokazí. A tentoraz sa pokazil výťah, hoci našťastie sa to nestáva tak často. Ostal som ako ten Hanibal: Ante portas – pred bránami. Bol som už oblečený vo vetrovke, vychystaný, vystrojený na vozíku, usmiaty pred dverami výťahu. A úsmev mi zamrzol, aj keď vonku bolo príjemných asi plus desať stupňov. Výťahová kabínka visela niekde v ovzduší len tak, ani sa nepohla a vôbec netušila, kam som sa vybral. Radošincov som teda musel oželieť. Bude ma to mrzieť ešte veľmi dlho. Na tomto mieste, kde malo napísané, ako sa mi prestavenie páčilo, som vám mohol iba napísať, ako som sa naňho nedostal. O ďalšom z mojich problémov, internete, sa mi už ani nechce hovoriť. Platím, platím, až sa mi z kečky parí a internet stále poriadne nejde a nejde. Niekedy mám dojem, že keby tie e-maily išli peši, budú u mňa skôr ako cez sieť. Asi bývame v nejakej zakliatej zóne. Lebo inak si to neviem vysvetliť. Stále nám hovoria, že s tým niečo robia a výsledok je stále ten istý. Čiže žiadny. Moja jediná útecha je, že už máme k nám natiahnuté optické káble. Len dúfam, že budú u nás zapojené ešte z tejto strany Vianoc. Nakoniec vám musím povedať o niečom, čo by sa mohlo nazvať šťastím v nešťastí. Vypadla mi zo zuba plomba. Zubov mám tridsaťdva, plomby zatiaľ dve, čo pokladám v mojom veku za dobré „skóre“. Musel som teda navštíviť zubnú ambulanciu. Moja pani doktorka vie o mojom strachu z akýchkoľvek zásahov v mojej ústnej dutine. Zvládla to so mnou na výbornú a ja sa musím aj takto verejne hlboko skloniť pred jej nekonečnou trpezlivosťou a láskavosťou a povedať jej aj touto cestou moje vrelé ďakujem. Myslím, že na dnes by toho už mohlo byť z mojej strany aj dosť. Takže, dovidenia nabudúce.
Richard GREGOR