a vlastne zrodila jeho cesta do malého Ríma?
„Najskôr sa mi ozval tréner brankárov Roland Praj a hneď aj tréner Šuran. Ďalší priebeh dojednávania zmluvy mal rýchly spád. Trnavu považujem za najfutbalovejšie mesto, ktoré má slávne meno aj tradíciu. Môžem povedať, že je to pre mňa česť, byť tu.“
Zavážil v rozhodovaní aj fakt, že manželka Romana pochádza z Modry, kde ja bývate?
„Nebol to hlavný dôvod môjho príchodu do Spartaka, ale bol jedným z nich. Pôsobil som v Olomouci, potom päť rokov na Cypre. Chcel som byť doma. Do Trnavy len dochádzam.“
Pôsobili ste v mnohých kluboch vyššej aj nižšej úrovne, s ktorými sa vám spájajú najpríjemnejšie spomienky?
„Na všetky kluby mám dobré spomienky. Či už Na Olomouc alebo aj na Cyprus. Všade mi zostali dobrí kamaráti. Ale dobre mi bolo aj v Košiciach, Senci, či Jelšave.“
Jelšava počas vášho angažmánu pôsobila v druhej lige. tak ste boli známy prezývkou Eiffel (182/75). Zostala vám alebo zanikla spoločne s odchodom z tohto mestečka?
„...(smiech) To bola prezývka, ktorú som mal naozaj len počas pôsobenia v Jelšave. Potom upadla do zabudnutia.“
Poznali ste pred príchodom do Spartaka nejakých hráčov osobne alebo len cez médiá?
„Ešte z B. Bystrice som sa poznal s Martinom Poljovkom. Ďalej to sú Marek Ujlaky, Vlado Kožuch a Miro Kriss, s ktorým som aj hrával. A ešte s Mirom Hrdinom. Ostatní sú mladí hráči, ktorých naozaj poznám len z médií.“
Post brankárskej jednotky však nemáte istý, uvedomujete si to?
„Samozrejme. Viem, že sme s Mirom na rovnakej štartovacej línii.“
