Článok pokračuje pod video reklamou
cistickom kaštieli žije stoštyridsať mužov, ktorí sú v sociálnej a hmotnej núdzi a nie sú schopní postarať sa sami o seba.
Dve prasiatka už len mĺkvo odpočívali na pekáči. Zavarskí chlapi sa pomaly prebúdzali. Tušili, že tento deň bude iný. Po rannej hygiene a výdatných raňajkách sa dvere dielní, kam odchádzajú za prácou, neotvorili. Samozrejme, okrem jednej, kde sa vyrábajú sviečky. Ich blkot predsa k vianočnému pokoju a dobrotami obloženému stolu nesmie chýbať. Ostatné dielne budú až do nového roka zatvorené. Budú sviatky a cez ne sa predsa nerobí. Muži v domove však leňošiť aj tak nebudú. Čaká ich upratovanie i pečenie vianočných medovníkov.
Ostýchavé dotyky rúk a vôňa jaterníc
Do Zavaru sme prišli na obed. Tomu, že sa na chlapov chystá malé prekvapenie, zatiaľ nič nenasvedčovalo. Pri bránke si nás prezieravo obzeral vrátnik. Elektrická brána sa pomaly otvorila. Ako prvého sme stretli Ruda.
„Čo sa tu dnes deje?“ opýtali sme sa ho. „Dnes sme vstali, ale nešli sme do dielní. Šípim za tým nejaké prekvapenie,“ priznal sa a pridal sa k veselo naladenej skupinke. Popri tom, ako sa pripravovali prvé zabíjačkové jaternice, na harmonike veselo vyhrával nevidiaci Miško. „Teším sa na Vianoce, budem doma s mamkou a pomôžem aj stavať stromček,“ popýšil sa. Na harmoniku hrá brilantne. Prstami prepletá po klávesoch a spolu s trúbkou, gitarou a ozembuchom obveseľuje s ostatnými prizerajúcich sa mužov. Rudo sa pri nás ešte nachvíľu pristavil, aby sme sa „zavrtili“. Všetci sa usmievali. To aj preto, že sa radi fotia. V rytme dychoviek spolu svorne spievali, od Bystrice až po Oravu a Dunaj. Všade bolo cítiť vôňu čerstvo dokončených jaterníc. Hudobník Miško sa tešil a usmieval sa svojimi privretými očami. „Učím sa hrať podľa cd-čiek a platní. Najradšej mám Senzus,“ prezradil nám. „Vianočné koledy? Oj, doma zaspievam aj tie,“ zapýril sa. Chlapi sa však onedlho rozpŕchli a opäť sa pustili do práce, aby bolo čo na večeru. Len Miško ostal sedieť na stoličke. Poniektorí začali zháňať cigaretu, iní sa prechádzali. V dielni so sviečkami sme našli večne usmievavého Ľubka. Naposledy sľúbil, že nám vyrobí kalendárik. Aj preto začal rýchlo zháňať predlohu. Za chvíľu však na ňu zabudol a už aj pofajčieval pred dielňou.
Najviac ich pod stromčekom potešia mobily
V dielni sme našli oddychovať pána Štedronského. Popíjal kávičku. Niekoľko sviečok rozličných farieb už čakalo na stole na dokončenie. „Je mi smutno. Na Vianoce budem opäť tu,“ posťažoval sa a zaspomínal si na časy, keď ich v detstve trávil v horárni. „Mali sme vždy ten najškaredší stromček. Strýko nechcel rúbať krásne stromy v lese, preto do nášho navŕtal ďalšie halúzky, aby bol huňatejší,“ opisoval nám svoje spomienky starší muž. Do dverí nakukla aj ergoteraputka Mária, ktorá istotne niekoho hľadala. „Na Vianoce tu budem už asi pätnásty rok.“ Štedrá večera v zavarskom ústave býva o tretej. Spoja ju aj s kultúrnym predstavením, v ktorom okrem chlapov vystúpia aj pracovníci domova. „Potom sa ponáhľam domov, aby som dokončila, čo ešte treba. Keď boli deti menšie, brávala som ich so sebou. Najviac ma mrzí, keď mi niektorý z mužov povie, že ide domov a potom ho tu aj tak vidím,“ priznala sa.
Ich vianočné želania sú rôzne. Spoločné darčeky dostanú muži aj na Vianoce. Po Novom roku sa rozdajú aj tie, o ktorých napísali Ježiškovi. „Každý dostane to, na čo mu dôchodok vystačí.“ Pán Štedronský by chcel flanelovú košeľu. Niekto zase mobil, iný rádio, tabatierku alebo fajku. Mnohí z nich svoje darčeky venujú aj ergoterapeutom. „Za jedným mužom bola ráno jeho mama. Čokoládu, ktorú dostal, daroval mne. Ak by som si ju nevzala, urazil by sa,“ usmiala sa Mária.
Tancovačka s Mikulášom
V deň, kedy sme ich navštívili, bol Mikuláš. V čase olovrantu chlapi začali niečo tušiť. Aj preto nervózne postávali pri dverách vedúcich do spoločenskej miestnosti. Stretli sme tam aj Miroslava, ktorý odpočíval na vozíku. Má svoj vlastný svet a bohatú fantáziu. Bol vo Vietname a nielen v americkej, ale aj slovenskej televízii. Nechali sme ho, nech sa unáša. Šibalsky sa na nás usmieval. Má 45 rokov, ukecanú pusu a modrá šiltovka mu zakrývala jediné oko. Neskôr nám ju ukázal a podal nám ju. Vedľa už chlapi hrali karty. Zoznámili nás aj s najväčším priebojníkom v sedme, ktorý má v hre večné šťastie. Po tom, čo prišlo auto s hudobníkmi a začali z neho vykladať reproduktory i nástroje, chlapi spozorneli. Chceli svorne pomáhať, no pozvaní hostia svoje cennosti z rúk nepustili. Za chvíľu sme už všetci sedeli vo vyzdobenej miestnosti. Miško zatiaľ bez zvuku prepletal prstami. Chystal sa na svoje vystúpenie, kým chlapi prežúvali olovrant a ženy z Domova sociálnych služieb v Kráľovičových Kračanoch netrpezlivo čakali v ružových blúzkach. Zrazu do miestnosti vstúpil Mikuláš. Ostatní ergoterapeuti preoblečení za anjelov a čerta tancujúc rozdávali sladkosti. V miestnosti hrali vianočné koledy. Poniektorí sa tešili, iní rezignovali. Tancujúci chlapi veselo stúpali po záclonových šatách anjelov a na reťazi čerta sa hompáľal plyšový medveď. Všetci sa bavili a ich nesmiernu radosť bolo cítiť až za bránami Zavara.
Takúto prirodzenú zábavu človek nezažije hocikedy. Pre spomienku sme si ju zvečnili naším fotoaparátom. Avšak vidieť ju na vlastné oči je neopakovateľným zážitkom.
Lenka Juríková
