aj so svojím celoživotným dielom. Ateliér, ktorý si tu zariadil, je trochu odlišný od jeho parížskeho. Je v ňom ale dosť priestoru a svetla, aby mohol ďalej tvoriť a obohacovať spoločnosť. „Musím sa ponáhľať, lebo zrak mi akosti prestáva slúžiť,“ sťažuje sa majster a všetci, ktorí ho poznajú, mu želajú, aby ho parížski oční špecialisti čím skôr zbavili čiernych myšlienok.
„Snáď sa do toho dôchodku za desať rokov voľajako dostanem,“ žartuje vzápätí 86-ročný Schiffer, ktorý sa posledných päť z trinástich rokov pendlovania medzi Parížom a Trnavou utvrdzuje, že chce ostať doma. Ale kde je vlastne „doma“ pre svetobežníka, ktorý výtvarné štúdium, tvorbu a život so svojou milovanou Maruškou orámcoval najmä Parížom? Keď človek prejde cez prah jeho ateliéru, vníma všade okolo seba sochy, drevené plastiky, marionety, ale predovšetkým medaily. Pochopiteľne, nie každý sa doň dostane. Avšak neuveriteľných štyristo diel, ktoré takmer pred desaťročím venoval Západoslovenskému múzeu, by ho mohlo dokonale predstaviť všetkým obyvateľom regiónu. Len keby neležali v depozitoch múzea a keby kompetentní nemali stále naporúdzi výhovorky, prečo sľúbená trvalá expozícia prác Williama Schiffera v meste ešte neexistuje. V poslednom čase sa vraj ľady pohli. Iniciatívu prevzal zriaďovateľ múzea, Trnavský samosprávny kraj. Nasťahuje sa Schifferovo výtvarné dielo naozaj do priestorov Oláhovho seminára, alebo ho majster odlifruje Francúzskemu inštitútu v Bratislave, prípadne Matici slovenskej? Napokon - nikto sa nemôže čudovať, že sa k tomu zastrája. Veď umelec predsa tvorí pre ľudí, nie pre police v depozitoch!
Ako anjela s betlehemom vyhodili
Na jednej novinovej strane sa nedá opísať plodný život umelca a všestranného človeka. Azda iba spomienky na niekoľko prežitých Vianoc. „Pamätám si aj chudobné sviatky. Bolo nás päť detí. Otec bol niekedy nepozorný, zabudol ísť vyinkasovať za opravy klavírov a iných vecí. Spoliehal sa, že zákazníci peniaze pošlú. Nikto nič neposlal a Vianoce boli neraz bez koruny. Päť detí tak ostalo hladných,“ spomína si dnes na svoje detstvo na „Egzecíri“, dnešnej Kopánke.
Aj na to, ako veľmi túžil po korčuliach. Robiť anjela v betlehemskej skupine, ktorá sa chystala pod vedením jeho brata Tonyho, alias Kuba, s koledou po domoch majetnejších, bola výborná šanca. „Povedali mi, že ako anjel budem chodiť s betlehemom popredu a po latinsky oznamovať, že prichádzajú pastieri a Kubo. Poctivo som cvičil latinskú recitáciu „coronten corem torem alva salva torem.“ Kto iný by sa to bol naučil?“ Keď prišiel deň D, v otcových spodných gatiach a maminej nočnej košeli kráčal Vilko s koledníkmi. Adresy domov, do ktorých sa chystali, vyhľadali v telefónnom zozname. Veď ten, kto mal telefón, bol v tých časoch dozaista bohatý. Vykoledovali zákusky, čokoládu i nejaké groše. Dodnes však nezabudol na istého doktora z Halenárskej. „Von, lumpač hnusná, privítal anjela, a hodil za mnou betlehem, ktorý mi od ľaku a strachu vypadol z rúk,“ vykresľuje Schiffer. Vzápätí dodáva, že už mu to odpustil, lebo neskôr sa dozvedel, že pred nimi boli u doktora iní koledníci, ktorí ho okradli.
Ďalšia majstrova spomienka je o pätnásť rokov mladšia. „Možno sa to bude zdať neuveriteľné, ale moje prvé Vianoce v Paríži som strávil s českým Číňanom. Jeho otec utiekol cez Mongolsko z Číny a na Slovensku predávali čaje, šnúrky do topánok a všelijaké vecičky. Získal české občianstvo, v Brne mal továreň na papierové kufre a hral futbal za Bohemians. Neskôr vyrábal plášte do dažďa... Volal sa Wang Bong a zoznámil som sa s ním v júli 1945 v jednom bistre. S kamarátom sme si všimli malého Číňana. ’Čo sa smeješ ako Budha?‘ povedal mu kamarát. A on hneď na nás: ’Promiňte, pánové, že jsem si vás dovolil poslouchat. Přišlo mi divné, že jsem první den v Paříži a slyším zde mluvit slovensky.‘ Rýchlo sme sa spriatelili, pozval nás na večeru.“ O pol roka si urobili spoločné Vianoce, ba Silvestra 1945 pretancovali na Rue de Lappe.
Ambicióznemu 28-ročnému človeku však neprekážalo, aby o dva roky neskôr nešiel sviatkovať domov do Trnavy. „Do záhrady na Prachárskej ulici som prehodil kufor, preliezol som plot a začal som pod oknami spievať Tichú noc. A otcovo privítanie bolo: Ten všivák je tuná! Ktovie, ako prešiel, veď nemá kľúč!? Ešte mi zláme plot!“
Osôbku ako Marušku by už nikdy nestretol
„Na čas, keď som bol mladý, mám celkom iné spomienky. Najkrajšie Vianoce vonku som zažil s Maruškou na Kanárskych ostrovoch. Bola to taká osôbka, že nikdy v živote, ani predtým, ani teraz by som takú nestretol,“ spomína na dámu z rodu Kokoškovcov, s ktorou v roku 1950 uzavrel celoživotný zväzok. Žiaľ, do večnosti ho predišla. Už dva roky mu prežité oživuje jej socha. Veľmi zaujímavé Vianoce strávil s českým etnológom Bohumilom Hollom na Pobreží Slonoviny. A doteraz si spomína na Vianoce v Chicagu, v rodine Kiripikovcov, pôvodne Krpcovcov, čo sa však v angličtine vysloviť nedalo. Tohtoročné Vianoce bude tráviť doma so svojou sestrou Jožkou. Na Štedrý deň ju privezie z Trstína. Sestrina dcéra Lenka už povyzvedala, ako bývalo voľakedy na Vianoce u Schifferovcov, čo dobré mama nachystala. Vraj ani tento rok nebude chýbať kapustnica a makové pupáky...
Za vitalitu vďačí modlitbe
Predsa však nejde obísť históriu. Keď zhorelo nitrianske divadlo, Andrej Bagar mladému hercovi a opernému spevákovi Schifferovi povedal, že ak chce, môže to skúsiť ako režisér v Košiciach, alebo môže ostať na Novej scéne v Bratislave. Lenže on išiel odprevádzať dvoch kamarátov na cestu do Ameriky, lebo nevedeli žiadnu reč. A skončil v Paríži. Písal sa rok 1945. Dal sa zapísať na jazykové kurzy, začal študovať výtvarné umenie na École des Beaux Arts. Po dvoch rokoch na návšteve u Bagara oznámil, že v Paríži chodí do školy. „Gérard Philipe mi povedal, že bude lepšie, keď budem študovať výtvarnú fakultu. Veľký herec vo Francúzsku zo mňa nikdy nebude, lebo mám slovenský akcent,“ zdôvodnil.
„Potom som z Prahy, kde som silvestroval, letel do Paríža. Zorinove lietadlo na Ruzyni pristálo a ja som odchádzal. A na druhý deň bol v Prahe komunizmus. Keby som bol zmeškal svoj let, neboli by ma už do Paríža pustili. Začali kontrolovať čísla pasov a kde boli vydané. A ja som ešte Francúz nebol.“
Všetko dopadlo dobre. William Schiffer vyštudoval a celý život kreslí, maľuje, modeluje a vynalieza. Svoju tvorbu spočiatku orientoval na monumentálno-dekoratívne plastiky, v ktorých využíval spojenie netradičných materiálov. Vyrezával i sochy z dreva. Ťažisko jeho umeleckej tvorby je však v medailérstve. Do medailí vymodeloval už viac ako tisíc osobností a dôležitých udalostí. „Chcem sa usadiť v Trnave, kde som tento rok bol o mesiac viac ako v Paríži,“ povedal na výstave pri príležitosti oslavy svojich osemdesiatin v piešťanskej galérii Srečka Mustagrudiča. Týmto slovám dostál. Bez navonok viditeľných problémov zapadol do kultúrneho a spoločenského života mesta. Tu žije, tu tvorí. A pri majstrovej obdivuhodnej vitalite ho tok dejín a zaujímaví ľudia budú dozaista ešte dlho výtvarne inšpirovať. Že ako si človek zachová takú vitalitu a zdravú myseľ do vysokého veku? „Modlitbou. Ja sa modlím, ráno aj večer. A nehanbím sa to priznať, za to sa človek nesmie hanbiť,“ hovorí.
Janka Pekarovičová
