Článok pokračuje pod video reklamou
aj z ich očí.
„Ja na Mikuláša už neverím,“ prezradil nám Miroslav, ktorý je odkázaný celý život na invalidný vozík. „Topánky som si však pre istotu vyčistil,“ zasmial sa a pokračoval vo fajčení cigarety. No určite aj on ostal prekvapený, keď ho spolu s ostatnými zavarskými chlapmi zavolali na poobedňajšiu prestávku do spoločenskej miestnosti. Čo na nich pracovníci Domova Humánum pripravili, nikto netušil. Všetci svorne čakali a prežúvali sladký olovrant. To, že sa na nich niečo chystá, sa dovtípili podľa kapely, ktorá si na provizórnom pódiu ladila hudobné nástroje. Keď sa zrazu zhasli svetlá a v miestnosti začala hrať vianočná koleda, do miestnosti vstúpil Mikuláš aj s bielymi anjelmi a čertom. Ten však nikomu neublížil. Na starých drevených lyžiach vyvolával vo všetkých okolo sediacich samé úsmevy. Z bohatej nádielky sa ušiel každému mikulášsky balíček plný sladkostí. Anjeli tiež nelenili a po chvíli sa s chlapmi pustili do tanca. Na parkete sa vrteli aj spolu s ďalšími pracovníkmi domova. Tých, ktorí sa nemohli na Mikuláša do spoločenskej miestnosti prísť pozrieť osobne, navštívila vianočne naladená skupinka v ich izbách. Keď sme sa neskôr Miroslava spýtali, či stále na Mikuláša neverí, odpovedal nám: „Nie, uveril by som iba vtedy, keby som mohol opäť chodiť.“
Lenka Juríková
