Krv - najkrajší a nezaplatiteľný dar

bezpríspevkovým darcom. Zo súčasnej darcovskej základne 13 darcov darovalo krv viac ako 100-krát, 102 „diamantových“ darcov 80-krát, 1151 „zlatých“ 40-krát, 4996 „strieborných“ 20-krát a 8216 „bronzových“ 10-krát. Špecifické pre Trnavu je, že jediná na Slovensku oceňuje aj 50 a 60-násobných darcov, ktorých eviduje 123.
Bronzové Janského plakety odovzdali naposledy na stretnutí darcov v Piešťanoch 23. novembra, kde bolo pozvaných 50 darcov. Strieborné rozdávali v Trnave 30. novembra. Bolo ich pripravených 102. Tohtoročné oceňovanie vyvrcholilo v kaviarni Olympia 5. decembra. Dvaja darcovia – Michal Križan z Trnavy a Leonard Machovič z Radošoviec si prevzali poďakovanie za viac ako 100 bezplatných darovaní životodarnej tekutiny. Ďalších jedenásť - Pavol Ďuriš zo Šelpíc, Jozef Greguš z Trnavy, Peter Janec z Bolerázu, Ján Kačer z Hlohovca, Karol Löffler z Trnavy, Vladimír Pekarovič z Veľkých Kostolian, Stanislav Remenár z Horného Dubového, Miroslav Sersen z Nižnej, Kamil Somorovský z Trnavy, Pavol Zemko z Pečeniad a Vojtech Žitňanský z Piešťan – si odnieslo z Olympie Diamantové Janského plakety za 80-násobné darcovstvo. K 50 a 60-násobným darcom sa priradili Trnavčania Dušan Hlavanda, Karol Löffler a Miroslav Štanga, Piešťanci Peter Liška, Ľubomír Ondrejka, Hlohovčan Peter Kníž, Vladimír Kubíček z obce Bojničky, Anton Masaryk z Malženíc a Pavol Šimonák zo Siladíc. Ďalších osemdesiat darcov prevzalo Zlatú Janského plaketu.
Za zmienku možno stojí, že v rámci tohoročnej Študentskej kvapky, ktorú SČK organizoval od 1. do 17. novembra darovalo krv 233 prevažne prvodarcov. A napríklad v piatok 8. novembra sa k darcom krvi už tradične na trnavskej transfúznej stanici pridalo 20 študentov Strednej poľnohospodárskej školy v Trnave, o čom nás informovala učiteľka Dagmar Horváthová.
Dá sa porovnať darovanie krvi voľakedy a dnes? Spýtali sme sa tých najskúsenejších.
„Porovnať sa nedá. Prvýkrát som daroval krv pred 31 rokmi v starej trnavskej transfúzke. Boli sme tam natlačení ako sardinky, teda kultúra - nula bodov. Teraz je kultúra lepšia, ale starostlivosť štátu o darcov žiadna. Napríklad gastrolístok na občerstvenie dostávame za 60 korún, v robote mám dávajú 80-korunový. Je to hanba!“ spravodlivo sa rozhorčil Michal Križan, pre ktorého je darovanie krvi rutina. Žilu ponúkol na odber už 102-krát, odvtedy, čo zdravotné problémy jeho manželky po pôrode boli dôvodom pre jeho prvé darcovstvo. Odvtedy sa nezastavil a pre zlé výsledky krvi ho nevyradili ani raz. Vo svojej rodine následníkov zatiaľ nemá. „Skúsim nahovoriť najmladšieho, 22-ročného syna. Starší dvaja zo zdravotných dôvodov krv darovať nemôžu.“ A načo si rád spomína? „Kedysi sme chodili s kamarátmi z práce po odbere na hodinku - dve si niekde sadnúť. Do Krumplovej jamy, do Uličky v Piešťanoch, tu do Pezinskej vinárne. Občas nás pri okrúhlych počtoch odberov pozývali v práci aj direktor alebo námestník. Teraz nezakopne o nás nikto,“ hovorí Michal Križan. Mladým odporúča aby sa nebáli krv darovať a želá im, aby bol pre nich odber jednoduchý ako pre neho. „Nič to nie je, resp. je to také isté, ako ísť do Maxu alebo niekam na jedno pivo...“ usmieva sa pracovník atómovej energetiky.
Aj Leonard Machovič z Radošoviec si spomína na to ako prvýkrát daroval krv po návrate z vojny, niekedy v 72. roku, keď to potreboval jeho starý otec, ktorému odrezali nohu. „Vtedy nás požiadali, išiel som aj ja – a odvtedy som darcom,“ hovorí jednoducho. Aj on si spomína na stiesnené priestory odberovej miestnosti, ktorá bola vtedy v trnavskej nemocnici hneď pri vrátnici. „Obliekali nás do plášťov, trvalo to dlho. Aj nervózny človek bol. Lebo bývali tlačenice a niektorí sa predbiehali. Nebol v tom taký poriadok ako dnes, keď je odber o moc pohodlnejší aj rýchlejší. Možno že darcov nie je toľko, ako bývalo za predchádzajúceho režimu,“ spomína a uvažuje pracovník atómovej elektrárne, tešiac sa, že sám doposiaľ od zdravotníctva žiadnu pomoc nepotreboval.
„Bolo by dobre, aby mladí, ktorí nemajú strach z ihly, pokračovali. Starší odchádzajú a krv treba. Zatiaľ ju nikto nevyrobil, aby sa dala nahradiť...“
Krv je nenahraditeľná. Na koľko si tú svoju Leonard Machovič cení? „Ak ju ozaj treba, má vysokú cenu. Inokedy, keď nejde o život, je jej cena nižšia. Ťažko povedať, nikdy som nad tým neuvažoval.“
Trnavčan Jozef Greguš, zhodou náhod tiež „atomkár“, sa stal prvodarcom na vojenskej prezenčnej službe. „Čo by sme neurobili, keď nám za darovanie krvi sľúbili opúšťák? Aj štyria sme boli ochotní. Tak som začal,“ spomína si na rok 1966. „Voľakedy prišlo na transfúzku ráno okolo sedemdesiat ľudí. Bolo to otrasné! Dnes, keď krv odoberajú každý deň a v peknom prostredí, je to v pohode. Druhá vec, ktorú ja našťastie nezažívam, je, že veľa ľudí má problémy u zamestnávateľa s uvoľňovaním z práce. VÚJE a atómka nám dávajú za darcovstvo dva dni plateného voľna,“ hovorí spokojne človek, ktorý nikdy nestretol nikoho z tých, komu jeho krv pomohla, a ani by to nechcel. Je príkladom pre svojho syna Jozefa, ktorého na prvom odbere sprevádzal. Keď otec navrhol darcovstvo, syn povedal, že to skúsi. „Čo, keď tam odpadnem?“ neisto sa pýtal mladý. „Hodím ťa na plece a pôjdeme domov,“ ubezpečil ho otec. Chlapec neodpadol a dnes je už v druhej desiatke odberov.
Každý z darcov, ktorým na slávnosti spievala folklórna skupina z Hornej Krupej, má svoj príbeh. Svoje radosti i starosti. A veľké humánne srdce. Ako na stretnutí povedal viceprezident Slovenského Červeného kríža Martin Heriban, darcovia s nesúhlasom prijali návrh pracovníkov územného spolku zorganizovať stretnutie darcov a prijímateľov krvi. „Nechcú, aby im niekto prejavoval osobnú vďačnosť. Je to dané ich skromnosťou a obetavosťou, “ poznamenal.
Janka Pekarovičová