Článok pokračuje pod video reklamou
tým aj duchovnej očisty. Naše staré mamy tomuto obdobiu vraveli aj stridžie dni.
„Na Katarínu podľa staroslovanských tradícii začína obdobie temných síl, ktoré trvá až do Štedrého večera,“ prezradila nám novinárka Oľga Dubovská z občianskeho združenia Karpatský pecúch. „Slovania v tomto období dbali hlavne na očisťovanie svojich príbytkov a samých seba.“ Aj preto sa už tretie stretnutie záujemcov o slovanskú lukostreľbu v trnavskej čajovni začalo jedením cesnaku a obradného koláča. Na dedinách sa v tento deň začínalo aj obdobie páračiek. Muži bojovníci s obdobím stridžích dní zase spájali lukostreľbu. V čajovni si preto v novembrový podvečer mladší, ale aj starší amatérski strelci a strelkyne z Trnavy, Serede, Bratislavy aj Piešťan pripravili papierový terč, ktorý podľa prírodných živlov rozdelili na štyri časti. Luky a šípy priniesol Oľgin priateľ Duchoslav. Všetci sa veľmi rýchlo zapojili do nácviku správneho postoja a onedlho za zvukov drumble a píšťaly už veselo strieľali. „Bojujú so svojím vnútorným živlom. Je na nich, do ktorej časti terču trafia,“ vysvetlil nám Duchoslav, ktorý luky aj sám vyrába už niekoľko rokov.
Od pece k luku a šípom
Trnavčanka Oľga Dubovská sa so svojím priateľom, liečebným pedagógom Duchoslavom dostali k lukostreľbe objavovaním starých tradícií a obradov slovanských predkov. Je totiž spoluzakladateľkou niekdajšieho strediska DIVA, ktoré sa stalo povestným práve touto činnosťou. Pred niekoľkými rokmi sa rozhodla opustiť mesto a svoj byt v paneláku vymenila za drevenicu v Kvačianskej doline v Tatrách. „Bývali sme tam bez elektriny a vody. Všetci si mysleli, že sme tam za trest. Nám sa však takýto spôsob života páčil, spávali sme na peci a piekli sme si chlieb,“ priznala s úsmevom Oľga.
O tomto období napísala aj publicistickú knihu Takí divokí, kde podáva obraz viacerých ľudí, žijúcich podobným spôsobom. Sympatická dvojica sa z Tatier po roku presťahovala na lazy nad Kokavu, kde sa učila starať o gazdovstvo i dojiť. Spoločnosť im robili aj kone, psy a stádo kôz. Dnes bývajú na myjavských kopaniciach pod lesom, kde budujú staroslovanské stredisko Na krížnych cestách a prírodnú školu s lukostreľbou. Vraj si už zvykli na to, keď sa na nich domáci dívajú ako na čudákov. „Pripadáme im divní, ale inak sa k nám správajú milo. My sa učíme od nich, oni niečo od nás.“ Život na myjavských lazoch im pripadá čarovný. Radi sa totiž vracajú k zvyklostiam svojich predkov. Dvojica si preto sama pečie chlieb a vyrába rôzne nástroje. Už pred pár rokmi Oľga totiž zhodnotila, že „ak chce niekto spoznať ducha národa, musí si všetko, čo sa chce naučiť, vyrobiť sám.“
Obnova ducha streľbou do terča
„O tom, že lukostreľba patrí k najstarším tradíciám Slovanov, vie len málokto,“ prezradila nám novinárka, ktorá spolu so svojím priateľom vystrieľa denne až stopäťdesiat šípov. „Najprv ho používali na lov drobnej a strednej zveri. U nás, Slovanov má však aj iný význam ako len bojový. Prostredníctvom luku a šípu človek bojuje aj sám so sebou.“ Je to vraj duchovná meditácia, ktorá nielen učí človeka sústrediť sa, ale naučí ho aj správne dýchať. Starí Slovania spájali lukostreľbu aj s uctievaním dubu, keď pri príležitosti rôznych sviatkov do neho strieľali a šípy v ňom nechávali. Podľa toho, ako šíp letel, si Slovania dokonca veštili, či sa im bude dariť v boji. „O slovanskom luku sa píše, že bol veľký ako dospelý muž,“ prezradil nám jeho výrobca. Duchoslav si nástroje vyrába sám a používa rôzne dreviny. Podľa neho je však na výrobu šípov veľmi vhodné drevo zo šípového kra. A ako dodal na záver: „Šíp je ako slovo - ak ho raz vypustíte z úst veľkého luku, už sa nedá vrátiť. Môžete len sledovať, kam dopadne.“
Lenka Juríková
