selohru v štyroch dejstvách s národnými spevmi, trnavské divadlo ponúka ako hru v dvoch častiach bez národných spevov. A hoci humorné momenty na javisku nechýbajú, toto poňatie Inkognita sa sústreďuje predovšetkým na čierne stránky ľudského charakteru, chamtivosť, honbu za majetkom, špekulácie, podvody. „Klasika je preto klasikou, že je v nej príbehová vrstva nadčasová, teda súčasná a ponúka inscenátorom možnosť vysloviť sa k problémom dneška,“ upozorňuje Sládeček, ktorý tento moment využil.
Oproti notoricky známym spracovaniam Inkognita, v Trnave obsadili postavy netradične. Potomský, radný pán v Kocúrkove, je namiesto roztraseného starca pred smrťou, elegantný, cieľavedomý švihák, ktorého primerane stvárňuje Stanislav Staško. Borka, slúžka pani Sokolovej, môže byť skutočne Evičkinou vychovávateľkou a nie rovesníčkou, ako bývalo zvykom. Komické je, keď sa zrelá Viera Pavlíková správa ako mladé, hravé dievča. Karikatúrou mladých krásnych koscov z doposiaľ známych inscenácií hry, sú trnavskí starí krásni kosci – akési umelecké diela, v podaní trojice Vladimír Jedľovský, Michal Monček a Ján Topľanský, z ktorých každý stvárňuje ešte aj inú postavu. Vypustením textu sa podstata príbehu nemení. Oprostený o národniarstvo, poukazuje na zlo v ľuďoch. Evička, v Trnave ju hrá Barbora Bazsová, jediná dcéra bohatej kocúrkovskej vdovy Sokolovej, ktorú stvárňuje Ingrid Filanová a alternácii s Editou Borsovou, hľadá muža. Prispôsobuje sa maminej požiadavke a listom odmieta Jána Jelenského, básnika, syna olejkára, ktorého úlohu zveril režisér Andrejovi Palkovi. Ten sa však v prestrojení za kosca snaží dostáť dávnej dohode rodičov a získať Evičku. Je tu však radný pán Potomský, ktorý si brúsi zuby na vdovino bohatstvo. Ak sa mu ho nepodarí získať prostredníctvom žida a hostinského Špitzera, hrá ho Tibor Vokoun, chce oženiť s Evičkou svojho pomaďarčeného syna, právnika, ktorý si zmení meno na Jána Jelenfyho. Úloha sadla Branislavovi Bajusovi, ktorý tiež prichádza do Kocúrkova v prestrojení, ako riaditeľ divadelnej spoločnosti a takto sa chce uchádzať o Evičku. Podobnosť mena, ktoré je už so zodratou koncovkou vyryté v prsteni, navodí zámenu osôb, matka a dcéra Sokolové pokladajú syna olejkára, básnika Jelenského za syna radného pána Jelenfyho. V ďalších scénach sú vykreslené i ďalšie figúry, ktorými Palárik remeselne naznačuje dramatiku. Ako to všetko dopadne? Kto si nezapamätal v škole, dozvie sa ako divák v divadle.
Hosťujúci dramaturg Martin Timko, autor scény Jaroslav Valek a tvorca kostýmov Peter Čanecký, urobili s režisérom a hercami všetko, aby sa divák pobavil. Pre hercov, ako sami priznali, bolo vraj najťažšie pochopiť a nájsť spôsob vyjadrenia textu. Hru, ktorá mala premiéru v piatok a sobotu 24. a 25. novembra, uvedie Divadlo Jána Palárika aj na slávnosti k 175. výročiu svojho otvorenia 26. decembra 2006.
Janka Pekarovičová
