a týka svet okolo nás. Ale aj tí, ktorí stáli za hlbokým ľudským šťastím, keď ich tichý dom ožil detským smiechom.
„Vedeli sme, že podobné centrum, ktoré by sa venovalo náhradným rodičom tu nie je. Na Slovensku existuje šestnásť klubov náhradných rodín aj v menších mestách a pripadalo nám zvláštne, že nefunguje v krajskom meste. Aj tu žijú ľudia, ktorí majú deti v náhradných rodinách. Vzali si ich, no nik sa nám nehlásil. My však vieme, že s týmito ľuďmi je potrebné pracovať,“ vysvetlila nám sociálna pracovníčka Mária Kerekešová. „Sama som adoptívnou matkou a keby som neprešla istými skupinovými aktivitami v rámci Návratu, možno by som nebola tak nad vecou, ako som dnes,“ povedala. Na deti s manželom nečakali dlho. V poradovníku boli jedinými žiadateľmi, ktorí boli ochotní prijať aj dve deti. „Jedinou podmienkou bolo, že jedno z nich musí byť dievčatko. Keďže išlo o dve sestry, bolo to jednoduché. Bola som však presne ten typ, ktorý si osvojil deti, no kým sme ich prijali, nik s nami nepracoval,“ povedala. Všetkým si prešli sami. „Na základe svojej osobnej skúsenosti som pochopila, že je naozaj dôležité, aby sa ľuďmi, ktorí si chcú osvojiť dieťa alebo ho už majú, spolupracovalo. „Vtedy je ďaleko jednoduchšie dieťa prijať a zžiť sa s ním, pretože adaptačná fáza je vždy náročná,“ vysvetlila nám.
Úlohou poradenského centra pre náhradné rodičovstvo však nie je len jej zvládnutie. Adoptívnych rodičov je dôležité pripraviť a diskutovať s nimi už predtým, akonáhle začnú uvažovať o myšlienke, že chcú medzi seba prijať nového člena rodiny. „Tieto deti si prinášajú celý balík problémov, ktoré sa nestotožňujú s problémami bežne vyrastajúcich deti v normálnych rodinách.“ Strata ich rodiny alebo zlé zážitky ich ovplyvňujú celý život. Často majú vzťahové problémy, problémy s rovesníkmi i s autoritami. Aj o tom je príprava adoptívnych rodičov v jednotlivých životných obdobiach.
Na otázku, kedy je najlepšie povedať deťom o adopcii, nám Mária Kerekešová odpovedala: „Razíme jednoznačný postoj, že dieťa sa to má dozvedieť hneď. Nemá zmysel to odkladať. Mnohí z nás už určite počuli o rôznych katastrofických príbehoch, keď sa o tom dozvedelo v puberte a ušlo alebo sa vrátilo ku koreňom. Môj osobný pocit spočíva v tom, že nie je nič jednoduchšie, ako dieťaťu, ktoré si veziem z pôrodnice či z ústavu, v tom okamihu povedať, aký som šťastný, že som si ho našiel. Opakovať mu to dennodenne, stále, pri kúpaní, hraní a pri rôznych aktivitách. Raz príde čas, keď to dieťa pochopí a opýta sa, kde ste si ma našli? Je to oveľa jednoduchšia cesta, ako roky čakať na vhodnú príležitosť. Pretože, kedy je tá vhodná príležitosť? Kto to vie? Pred dieťaťom sa to nedá utajiť. V prípade, že sa o tom dozvie, má pocit, že celý čas žilo v klamstve. Zraní ho to a je to zbytočná bolesť. Moje deti to vedia od prvého okamihu.“
Petra Nagyová