Žiadna politika za ľudský život nestojí

Je to už siedmy rok, čo ho pravidelne organizuje občianske združenie Človek v ohrození a minulý utorok na ňom nechýbala ani utečenkyňa z Čečenska, Melika Mežidová (50).

Melika žije na Slovensku už niekoľko rokov. Spomedzi jedenásť tisíc žiadateľov sa jej ako jedinej podarilo získať azyl politického utečenca. Po tom, čo zažila otrasné hrôzy vojny, nikdy nevidela žiadne z týchto svedectiev v podobe filmu. Minulý utorok sa však pre ňu stal osudovým. Spomienky na jej rodnú krajinu v nej ožili počas premietania prvého filmu prehliadky pod názvom Kaukazskí zajatci. Na autentické a nespočetne smutné zábery, ktoré zobrazovali rusko-čečenskú vojnu, sa po celý čas dívala so slzami v očiach. V jednom z nich dokonca spoznala aj svoj rodný dom. Svoje slzy neskrývala ani po záverečných titulkoch. Všetkým však dala najavo, že je nielenže silnou, ale aj veľmi úprimnou a odvážnou ženou. „Nechcite nikdy vojnu. Vojna je špinavá a strašná,“ zneli jej prvé slová. Melika vyštudovala ruský jazyk a literatúru a neskôr pracovala v Rusku na čečenskej ambasáde. Šíriaca sa vojnová atmosféra a narastajúce zločiny páchané na nevinných obetiach ju však prinútili z krajiny utiecť.
Opustila svojich blízkych a doma zanechala svoju matku, dcéru a ďalších príbuzných. „Vo vojne mi zabili brata Ramzana, ktorý pracoval ako kameraman a korešpondent pre CNN a BBC. Mňa zasa zranili ostreľovač,“ rozprávala.
Zažila to, čo aj ďalší Čečenci v dokumentárnom filme Kaukazskí zajatci. Utrápený otec zavraždeného vojaka v ňom do kamery vraví, že žiadna politika nestojí za ľudský život. Myslí si to aj Melika: „Nemôžem sa pozerať na to, čo robia Rusi, ani na to, čo robia Čečenci. Svojou povahou a charakterom by som v Čečensku žiť nedokázala, pretože by ma buď zabili Rusi alebo ja ich,“ povedala vážne žena, ktorú prekvapuje, že médiá sa čečensko-ruskej vojne venujú iba okrajovo. „Na čečenských cintorínoch už ľudia neplačú. Nemajú sĺz. Moja matka by nikdy neopustila cintorín, kde sú pochovaní naši príbuzní.“ Jedného dňa by sa však domov veľmi rada vrátila. „Chcem, aby moje kosti boli pochované doma.“ Napriek tomu sa energetická päťdesiatnička na Slovensku cíti dobre a má tu veľa priateľov. „Cítim sa slobodne, lebo môžem ísť kam chcem. Nikdy nie som tam, kde mi je zle a to, že som sem prišla, pokladám za vôľu Boha.“
Hoci Melika neodpovedala na všetky otázky, u prítomných zanechala hlboký odkaz: „Prosím vás, urobte všetko preto, aby ste nikdy neboli vo vojne. Lebo len ten, kto raz zacíti pri sebe dych smrti, túži len po jedinom - žiť.“

Lenka Juríková