i neuveriteľne veľa. Majú za sebou tri celovečerné predstavenia, z toho jedno detské a dve pre dospelých. Množstvo krátkych zábavných, ako tomu hovoria, kabaretných predstavení, i mikulášske vystúpenia pre najmenších. Okrem toho chodia každoročne na druhý sviatok vianočný koledovať po dedine a v obci stíhajú pravidelne organizovať aj oldies party, ktoré volajú Noc návratov.
Súbor vystupuje nielen doma, ale aj v okolitých obciach a má mnoho priaznivcov. „Jedna teta z našej obce nechýba na žiadnom z našich predstavení. Na jednom z nich sa však predsa len nezúčastnila. Akonáhle však prišla na to nasledujúce, vyhľadala nás a razantne povedala, tak už som tu. Bolo to veľmi milé,“ povedala nám s úsmevom členka súboru Janka. Vzápätí si spomenula aj na ďalšiu príhodu. „Vstupné na naše predstavenia je vždy ľubovoľné. Keď sme hrali vo Veľkých Kostoľanoch, po predstavení prišla do zákulisia istá babička. Držiac v ruke päťdesiatkorunáčku nám povedala, že by chcela ešte doplatiť, pretože sa jej to veľmi páčilo,“ dodala.
Triasli sa v napätí, ako to dopadne
Najmladším členom súboru je žiak siedmeho ročníka základnej školy, trinásťročný Paťko. Tým najstarším je Ivan Gula (starší). Hoci má šesťdesiattri rokov, pamäť mu slúži naozaj výborne. „Svoje prvé divadlo som hral v Červeníku ešte v roku 1967. Predstavenie malo názov Figliari z pod Poľany a ja som dostal úlohu zajačika,“ zaspomínal si príjemný muž, ktorý stál aj pri zrode Divadla na TrakOch. No a prečo mu dali práve takýto názov?
Obec Trakovice vraj dostala meno podľa trakovice, plachty, v ktorej sa znášalo seno. Divadelníci si toto slovo skrátili na traky. „Veď aj tie sú dôležité. Pretože držia to, čo by mohlo spadnúť. V našom prípade pohodu a dobrú náladu,“ prezradila nám Katka, ktorá to má všetko na svedomí. Práve v jej a Zuzkinej hlave sa zrodila myšlienka založiť v obci ochotnícky divadelný súbor.
„Začali sme premýšľať ako na to. Asi by nám to trvalo dodnes, keby sa celej záležitosti nechopila Martinka. Tá začala konať. Nasledovalo prehováranie ľudí, zháňanie vhodného scenára a vybavovanie na obecnom úrade,“ vysvetlila nám Zuzka. V ústrety im vyšla aj starostka obce Helena Hercegová, ktorá nielenže podporila ich myšlienku, ale aj pomohla. Bezplatne divadelníkom poskytla priestory kultúrneho domu. Do miestneho rozhlasu vyhlásili, že v obci zakladajú ochotnícke divadlo a určili aj dátum prvého stretnutia. V Kronike divadla ho opisujú takto: „A potom to prišlo. Osudný deň, 18. júl 2001, ktorý spôsobil revolúciu vo svete a otriasol niekoľko storočnými dejinami divadelníctva. No, teda nie celkom, ale zasadačka obecného úradu sa triasla určite. Možno ani to nie je celkom presné, ale tri už vyššie spomenuté osoby sa triasli v napätí, ako to celé dopadne.“ Katka si spomína, že prišlo viac detí ako dospelých a tak ďalších členov súboru začali získavať ustavičným presviedčaním. „Niekedy to bolo naozaj ťažké, pretože išlo o celkom nový projekt, ale neľutujeme. Podstatné je, že divadlo nakoniec uzrelo svetlo sveta“, usmiala sa.
Do divadla vkladajú svoje autorstvo
Čo však ešte divadelníkom chýbalo ku šťastiu, boli peniaze. A tak sa rozhodli, že si ich zarobia. Počas trakovických hodov si rozložili na ulici stolík.
Poukladali naň vlastnoručne vyrobené náramky, náhrdelníky, či maľbou zdobené kamienky a ponúkali ich okoloidúcim. „Na to, že cena bola dobrovoľná a určovali ju kupujúci, sa nám podarilo vyzbierať vyše sedemsto korún,“ povedala nám Katka. „Jeden muž chcel od nás dokonca kúpiť aj stolík, na ktorom sme predávali,“ smiala sa. O tom, že peniaze sú pre fungovanie súboru potrebné, sa presvedčili okamžite potom, ako sa pustili do výroby kulís. Práve do nich investujú najviac, pretože dotvárajú dej a celkovú atmosféru predstavenia. Prvé kulisy si zhotovili svojpomocne. Najväčšiu zásluhu na tom mala Martinka, ktorá pozháňala kartóny a farby. „Ja som zasa priniesol dosky, ktoré som našiel doma. Tie sme postĺkali, pripevnili sme na nich kartón a potom už deti zo súboru za asistencie dospelých maľovali,“ spomínal Ivan. V súčasnosti sa výrobe kulís najviac venujú kulisári, a to Richard, Daniel a Silvester. Ostatní im však pomáhajú. Okrem toho, že Silvester pôsobí v divadle ako kulisár, má ešte niekoľko funkcií. Je dokonca zvukárom aj osvetľovačom v jednej osobe. Aranžmány a dekorácie scény zasa navrhuje Milko. „Počas predstavenia kulisy vymieňame a tiež sa staráme o ich prepravu, keď hráme vonku. Keďže sú z roka na rok rozmernejšie, museli sme zohnať aviu,“ povedali nám mladíci s úsmevom. No a aby na scéne vyzeralo všetko tak, ako sa patrí, dôležitú úlohu zohrávajú aj kostýmy. „Tie si pripravuje každý sám. Často si však oblečenie medzi sebou aj vymieňame a radíme sa navzájom, čo by bolo najvhodnejšie,“ vysvetlila Jožka. Šikovní divadelníci si scenáre píšu sami. „Začali sme ich tvoriť v podstate z núdze, pretože do súboru nám pribudlo veľa hercov. Nevedeli sme nájsť vhodnú hru. A tak sme sa stali autorským divadlom,“ vysvetlila Katka. V súčasnosti ich tvoria spoločne. Každý si môže vyjadriť svoj názor a výhodou je i to, že roly sú hercom šité na mieru. Texty pritom píšu prevažne v trakovickom nárečí.
„Na dzedzine sa vie šecko“
Divadelníci sa spoločne stretávajú dvakrát do týždňa v zasadačke obecného úradu. Predstavenia skúšajú na javisku v kultúrnom dome. Premiéru prvej autorskej hry Jak sa z komára stane somár alebo na dzedzine sa vie šecko, ba aj vác, uviedli v marci 2002. Išlo o hru zo života súčasných dedinčanov, ktorých každodennú rutinu naruší príchod ich rodáčky Mary King, teda Maryši Královej z Ameriky.
V kronike o tomto predstavení píše: „Sála praskala vo švíkoch. Diváci boli chápaví. Tu sa i zasmiali. Tu i začapkali. No, úplne zlatí boli. No a Jozefína nám ešte jeden šok pripravila. Bez varovania sa tam zjavil Peter Hapka aj so svojim kolegom mäsiarom Krkovičkom. Pre nezainteresovaných, novinár aj s fotografom. No povedzte, robí sa to takto bez varovania, celkom náhle a nečakane? A šup s nimi do druhého radu. Ale asi sa im páčilo.“ Z ťažkého života ľahkého hmyzu, to je názov druhej autorskej hry trakovického Divadla na TrakOch. Premiéru tejto uletenej tragikomédie uviedli ôsmeho mája tohto roku v Kultúrnom dome v Trakoviciach. „Nápad napísať a zahrať hru zo života hmyzu vznikol v súvislosti s veľkým úspechom scénky Komáre, ktorú naše divadlo uviedlo v Trakoviciach v minulosti niekoľkokrát,“ povedala nám Janka. V hre vystupujú ako hlavní hrdinovia dva komáre, ktoré si naplno vychutnávajú svoj život, aj keď vedia, že trvá len veľmi krátko a ich čas sa neúprosne kráti. Napriek všetkému, čo sa okolo nich deje, zachovajú si vlastnú tvár, žijú čestne podľa svojho svedomia až do konca, ktorý ale vlastne nie je koncom, ale novým začiatkom. Do ich života, ktorý sa točí okolo večernej akcie so samičkami, nečakane vstúpi akési neidentifikovateľné čudo – vajce. Naruší ich bežný bezstarostný život a ich hlavnou prioritou je zistiť, čo je to za čudo.
„V hre ďalej vystupuje mucha, húsenica, motýľ, ako aj pásavka zemiaková. Každá z postáv má svoje typické vlastnosti, ktoré vychádzajú zo základných charakteristík týchto zvierat. Samozrejme, hranica medzi svetom zvierat a ľudí je len naznačená. Svet hmyzu a najmä vzťahy medzi nimi na základe nemilosrdného zákona prírody nám umožňujú poukázať na určité paralely so životom ľudí,“ doplnila Janka. Hra je plná nečakaných súvislostí i zvratov. Významnou postavou je vrabec. Vystupuje ako bezdomovec, ktorý sa zúfalo snaží prežiť aj za cenu toho, že zradí svoje hodnoty a priateľov.
Zaujímavou postavou je i lastovička, ktorá najskôr vystupuje ako symbol zla, v závere hry však prejde katarziou. „Svet hmyzu sme si požičali na to, aby sme ukázali, že niekedy ani ľudské správanie nemá ďaleko od zvieracieho. Prvoradým cieľom bolo, aby sa všetci diváci zabavili, zasmiali na situáciách, ktoré sú podobné tým, ktoré poznajú zo svojho každodenného života, i keď v trochu v inom svetle,“ vysvetlila nám Katka. Hre zodpovedajú aj kulisy - príroda v nadživotnej veľkosti. „Na jednej strane je to snaha o autentickosť, aby komáre i ostatné zvieratá pôsobili ako malý hmyz vo veľkom svete, no zároveň by to malo evokovať, že aj človek si niekedy pripadá v tomto svete malý a bezradný. Najmä, keď sa zo všetkých strán na nás hrnú rôzne podnety, ktoré spôsobujú, že prestávame triezvo uvažovať, konáme automaticky a pod vplyvom prostredia robíme to, čo sa od nás čaká bez toho, že by sme boli presvedčení o tom, že je to správne. Zákon prírody, ktorý vládne nad konaním zvierat, sa v našej interpretácii mení na krutý zákon trhu. A ako sa to všetko dá zmeniť? Jedine tak, že každý prestane posudzovať druhých a začne sám od seba. Takéto riešenie ponúkame my,“ povedala Katka.
Pomáhajú nielen sebe, ale aj ostatným
A čo divadelníkov teší rovnako, ako vydarené predstavenie? To, ak môžu pomôcť iným. Aj preto sa v spolupráci s obcou Trakovice podieľali na oprave detského ihriska. Tú financovali z peňazí, ktoré vyzbierali počas koledovania a tiež z výťažku z benefičného programu. Pripravili ho v spolupráci s kostolným zborom a odohrali v rámci neho niekoľko scénok. Financie využili na nákup potrebného materiálu, na farby, ktorými natreli preliezačky, kolotoč či hojdačky. Zopár korún zostalo aj na renováciu pieskoviska a vďaka šikovným rukám divadelných kulisárov pribudli aj nové drevené hojdačky.
„Ďalšou našou radosťou sú spoločné výlety, na ktoré sa vždy všetci veľmi tešíme. Keďže nás je veľa, nie je ľahké nájsť termín, ktorý by všetkým vyhovoval,” prezradila Ingrid. Dozvedeli sme sa od nej aj to, že už boli spolu v Terchovej a na Dobrej Vode. Členovia ochotníckeho divadelného súboru Divadla na TrakOch sú veselí, milí a priateľskí ľudia. Povedali nám, že radi medzi sebou uvítajú každého, kto má vzťah k divadlu a chuť vkladať doň svoju energiu i voľný čas.
Renáta Kopáčová
