to, keďže ten najdôležitejší, 28. október, k štátnym sviatkom nepochopiteľne nepatrí a my sme si ho už akosi navykli totálne odignorovať. Malé skupinky ľudí sem-tam položia kytičku k pomníku, a vládni predstavitelia zvyknú poslať miniatúrne delegácie zložené z treťotriednych úradníkov, aby formálne vyjadrili kladný postoj štátu k udalostiam, ktoré ukončili štyridsať rokov komunistickej diktatúry. Je trochu smutné vidieť, ako si ceníme demokratické slobody a ľudí, ktorí nám ich vybojovali.
Človek si zrejme prirýchlo zvykne na každodenný, zdanlivo samozrejmý komfort a skutočné hodnoty ocení až keď mu ich chcú vziať. Preto sa ani posledný piatok v Trnave veľmi nelíšil od bežného víkendu. Ulice zívali prázdnotou, starší ľudia oddychovali alebo boli roztrúsení po záhradkách, zatiaľ čo pre mladých (a to je zrejme najhoršie) voľný deň znamenal len ďalší večer, strávený v bare či na diskotéke. Aby bola irónia dokonalá, viackrát som s istým pobavením zistil, že dnešní mladí ľudia si 17. november bežne spletú s Veľkou októbrovou revolúciou, pričom silne pochybujem, že hlavný problém spočíva vo fakte, že sa obe udalosti odohrali v rovnaký mesiac. V konzervatívnej Trnave budú ľuďom vždy bližšie populárne „dušičky“, pričom im očividne nevadí skutočnosť, keď ich čoraz viac „prekladáme“ americkým Haloweenom.. Pravda, je na zamyslenie, či aj tých pár účastníkov, ktorí vedia o čom 17. november bol, sa necítia byť nasledujúcim vývojom udalostí sklamaní a podvedení...
Tak sme opäť prežili 17. november. Nevadí, prežijeme aj ten ďalší. O tom som presvedčený. Nie je najdôležitejšie hrabať sa v minulosti, niekedy sa však obávam, čo sa stane ak sa podobná ľahostajnosť prenesie aj do iných oblastí nášho života.
Michal Mironov
