Fany by si nedal za nič na svete

Marek. Hoci má na nohách skrátené šľachy, v jazdení mu to neprekáža. Naopak, čas strávený s Fany mu prospieva. „Nie je to však len o samotnom jazdení. Na kone som sa začal dívať inými očami,“ priznáva sympatický mladík.

Všetko to prišlo postupne. „Pamätám sa, ako som chodil cvičiť svojho psa Bleka. Stretával som tam jedno dievča. Volala sa Eva a vždy mi rozprávala o jazdení. Pretože jazdenie na koni je dobré aj na nohy, začal som rozmýšľať nad tým, že to vyskúšam,“ zaspomínal si koníčkár. „Akonáhle som vysadol na koňa, zistil som, že týmto zvieratám ostanem verný po celý život.“
V tom čase navštevoval jazdecký oddiel v Cíferi. Takto ich vystriedal niekoľko
a putoval po nich dovtedy, kým si nekúpil vlastnú kobylu. „Vyskúšal som jazdenie na mnohých koníkoch, no nebolo to ono. V jazdeckých oddieloch sa mi zdali akoby otupené. Vždy sa v nich striedalo mnoho ľudí a nedokázali rozoznať človeka od človeka. Mal som pocit, že potrebujem viac. Zatúžil som po koňovi, s ktorým by sme si vzájomne rozumeli. Začala mi chýbať akási spätná väzba. Pretože pokiaľ má človek svojho koníka, zisťuje že všetko je o komunikácii. Tá ma zaujímala viac ako športové výsledky či samotné jazdenie.“ Aj vďaka tejto túžbe sa dostal k svojej hnedej kobyle Fany. „Kým som chodieval jazdiť mimo domu, všetko bolo v poriadku. No keď som doma povedal, že by som chcel postaviť stajňu a do nej kúpiť koňa, neboli z toho nadšení. Je to predsa len veľká zodpovednosť.“
Marekovi jeho sen nedal spávať. „K Fany som sa prvýkrát dostal na konskom jarmoku v Kopčanoch. Vybral som sa tam s kamarátom, ktorý sa tiež venuje koňom.“ To už mal postavenú stajňu, na ktorej pracovali dva roky spolu s otcom a priateľmi. Kým sa pre ňu definitívne rozhodol, navštívil približne desať stajní. „Nekúpil som si hneď prvého koňa, ktorého som uvidel. Človek sa vždy snaží vybrať to najlepšie za najlepšiu cenu.“ Po tom, ako si ju vyhliadol, chodil za ňou i za ostatnými koňmi do ich domových stajní. „Sledoval som ich, ako sa správajú vo výbehu i v maštali. Dal som si ich osedlať a snažil som sa ich spoznať,“ vysvetlil Marek. Spomedzi všetkých mu však najviac vyhovovala Fany. „Očarila ma svojou povahou. Chvíľu nám trvalo, kým sme si na seba zvykli. Pretože ako každý kôň, aj ona má vytvorené svoje stádo. Potrebovali sme čas, aby ma doňho prijala a aby sme si v ňom vyjasnili svoje postavenie.“ U Banášových zatiaľ býva sama. Jej majiteľ ale nevylúčil, že časom by jej mohol pribudnúť nový kamarát. „Ešte stále si na seba zvykáme. Počas dňa behá po záhrade a keď na ňu zakričím, automaticky zaerdží a príde. No cítim, že to ešte stále nie je ono,“ skonštatoval. Podľa neho občas kone svojich jazdcov skúšajú. „Keď sme boli spolu prvýkrát vonku, v cvale sa mi nečakane zvrtla a prudko otočila. Človek však v takejto situácii nesmie zaváhať a nesmie sa báť.“ Časom sa ale môže stať, že medzi koňom a jeho pánom začne fungovať vzájomná telepatia. Zviera cíti, akú má náladu, v akom je citovom rozpoložení.
A prečo si Marek zamiloval práve kone? „Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Obľúbil som si ich. Symbolizujú pre mňa slobodu. Milujem ich hrdosť a nepoddajnosť. Vždy, keď som s Fany, akoby som vystúpil z tej uponáhľanej doby a ocitol sa v tom starom pravom a nefalšovanom svete, kde pravda nie je žiadny klam.“
Petra Nagyová