Zodpovednosť za seba je našou výsadou

komunisti.“ Jeho kolega oduševnene pritakal slovami: „Veru, tie časy sú už nenávratne preč!“ Tieto posledné slová vo mne vyvolali spomienky na novembrové udalosti spred sedemnástich rokov. Dokonca aj dnes, keď vidím v televízii či na fotografiách zábery z týchto dní, cítim, ako mi po celom tele naskakuje husia koža. Pravdou je, že v tom čase som sa zo zdravotných dôvodov nemohla zúčastniť cinkania kľúčmi na námestiach. Napriek tomu som tieto udalosti vnímala veľmi intenzívne. S rozbúšeným srdcom som sledovala na televíznej obrazovke všetko, čo sa vonku dialo. Častokrát som sa pritom pristihla, ako mi po lícach stekajú slzy a ako som si vravela, že naše deti sa už budú mať lepšie. Dnes uvažujem nad tým, čo som tým lepšie vlastne myslela.
Možnosť, že budeme môcť slobodne cestovať po svete? Alebo, že si budeme môcť kúpiť bežne v obchodoch tovar, ktorí sme predtým pozorovali so zatajeným dychom len za výkladmi tuzexov? Slobodné podnikanie alebo? Určite som však nemala na mysli skutočnosť, že mladí si budú môcť na diskotékach bez problémov kúpiť drogu. Že labilnejší sa ľahko budú môcť stať gamblermi, že niekto sa už v rannom detstve stretne trebárs so šikanou.
A ruku na srdce. Nik z nás nebol pripravení ani na to úžasne rýchle životné tempo. Obrovský stres, či vysoké percento nezamestnanosti.
Mnohí určite ani len netušili, že raz budú musieť prevziať celú zodpovednosť za svoj život i svojich blízkych na vlastné bedrá. Dovtedy sme túto výsadu prenechávali iným. Tí rozhodovali o tom kedy, kde a aký byt nám pridelia. Kam a či vôbec pôjdeme na dovolenku. Kde a za akých podmienok budeme pracovať. Ale aj o tom, aký tovar si budeme môcť kúpiť. A niektorí, akoby si ani dnes nepripúšťali nadávajúc na november 89, že zodpovednosť za seba samých naozaj výsadou je. Ak ňou totiž disponujeme, potom nie od iných, ale od nás závisí, ako naložíme so svojím životom. A práve to je, bez ohľadu na všetky ostatné pozitíva či negatíva, ktoré november so sebou priniesol, to najdôležitejšie, čo sme mohli my a naše deti získať.
Renáta Kopáčová