Na fujare hral už aj v jaskyni či skriňovej ávii

aru začal učiť podľa nahrávky na magnetofónovej páske. Dnes s ďalšími dvomi hudobníkmi na rôznych folklórnych podujatiach nasledujú tradíciu pastierov a valachov, ktorí na nej hrávali osamote. Lebo hovorí sa, že komu raz učarila fujara tvarom, nevyhnutne stupňuje svoj záujem aj o jej hlas.
Majestátna, kráľovská fujara tróni ostatným ľudovým hudobným nástrojom svojím vzhľadom i zafarbením hlasu. Snáď i preto bola v roku 2005 zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Dediči tohto vzácneho daru ho dôstojne rozvíjajú a nasledujú v tradícii svojich predchodcov - fujarášov.
Tak ako aj Hlohovčan Jozef Mikulášek, ktorý sa s fujarou zoznámil vo svojich sedemnástich rokoch na salaši pri Banskej Bystrici. „Keď sme sedeli v kolibe, bača tam mal starú vyúdenú fujaru. Povzbudili sme ho, aby troška na nej zahral. Sedel som pri dverách a keďže tam bol dymový prievan, začali mi slziť oči. Keď to bača zbadal, myslel si, že ma dojíma hrou a povedal mi: Môžeš si fúknuť do tej fujary, keď ťa to tak berie. Keď som prvýkrát fúkol, bol to ohromný zážitok. Zatúžil som takú mať,“ spomína Jozef.
Prvú fujaru vyrobil podľa prerezanej píšťaly
„Už ako chlapec som trochu rezbárčil, ale folklór ma vtedy veľmi nelákal,“ prezrádza 37- ročný Hlohovčan. Na stretnutie s bačom a fujarou si spomenul až po vojne. Od kamaráta si zohnal dve prefotené strany z knihy, ktoré len hrubo popisovali jej výrobu. „Išiel som preto do predajne s predmetmi pre zahraničných turistov a kúpil som si tam koncovú píšťalu. Tú som potom doma prerezal a snažil som sa ju napodobniť. Keď sa mi to podarilo, vošla do mňa taká sila, ktorá ma hnala dopredu vyrábať ďalší a postupne aj väčší nástroj.“ Neostal však len pri fujare, Jozef začal vyrábať aj rôzne píšťale. Pre drevo, z ktorého tieto hudobné nástroje vyrába, chodí v zime do chotára v Považskom Inovci. Najkrajší zvuk má podľa neho fujara vtedy, ak je vyrobená z dreva bazy čiernej. Najprv ho hrubo opracuje vo svojej dielni a jej výzdobe sa venuje už doma. Jozefove fujary zdobia vyrezané rozkvitnuté tulipány podľa podpolianskej tradície, odkiaľ hra na fujaru pochádza. Menšie píšťaly spraví Jozef v priebehu jedného víkendu. Oveľa dlhšie mu však trvá zhotovenie takej 170-centimetrovej fujary. Čas na jej výrobu odhaduje aj na 100 až 120 hodín. „Záleží na tom, ako sa človeku darí. Musí však mať kvalitný zvuk a to človeku zaberie niekedy aj dva dni.“ S výzdobou sa však podľa šikovného rezbára netreba príliš čačkať: „Fujara musí byť nasiaknutá človečinou.“
Zahraniční turisti, len aby sa presvedčili, že nejde o strojovú výrobu, však vyhľadávajú práve rozličné chybičky krásy.
Hrať sa učil podľa kazety
Najlepšie je vraj hru na fujare napočúvať. „Ďakujem susedom, že mali trpezlivosť,“ povedal nám Jozef, ktorý k hre na ľudový hudobný nástroj v mladosti nikdy príliš neinklinoval. Cez fujaru sa však začal s folkloristami stretávať, pochopil, že folklór vychádza z našich tradícii a je v ňom veľa životných múdrostí. Podľa kazety sa najprv naučil alikvotné tóny. „Aj ľudí na jarmokoch, kam svoje fujary chodím predávať, dokážem tieto tóny naučiť za pár minút.“ Až neskôr hru okresával pohybmi prstov na dierkach. Dnes už s dvomi ďalšími Hlohovčanmi navštevuje rôzne folklórne festivaly. Hrávajú prevažne piesne z okolia Kokavy nad Rimavicou, ich kroje sú preto blízke tým kokavským. Jozef má svoje tri fujary, ktoré používa podľa toho, v akom ozvučenom prostredí bude hrať. Hlohovskí fujaristi si však už vyskúšali aj hru v jaskyni i kostole. Pred jedným z vystúpení cvičili aj v skriňovej ávii.
„Má tam zaujímavý zvuk,“ hovorí s úsmevom Hlohovčan. Do lesa však s fujarou nechodí. „Raz sme šli na dovolenku k známym do Stratenej doliny a pre túto príležitosť som si zhotovil aj špeciálnu fujaru,“ spomína.
Hrou na fujare však bol sklamaný. „Nepočul som sa, bolo to hluché. Zvuk sa strácal v priestore.“ Po troch dňoch sa v rámci dovolenky vybral na Spišský hrad. „Keď sme sa večer vracali, na stráni si ľudia posadali na lavičky okolo domu. Vtedy mi jeden Čech povedal, pane a dnes nebudete hrát? My tady čakáme jenom na to,“ spomína Jozef s úsmevom. Zvuk sa totiž nikde nestratil, ten iba pohltili hory, v ktorých sa odrazil a niesol sa až k stráni.
V Austrálii jeho fujaru spálili
V rámci výchovných koncertov, ktorými chce sympatický Hlohovčan folklór priblížiť hlavne deťom, očaril zvuk fujary aj učiteľov hudobnej výchovy, ktorý si do nej fúkli po prvýkrát v živote. Aj jeho mladší syn Ľuboš na fujare či drumble doma občas zahrá, starší Marek zase otca sprevádza po jarmokoch.
Sám totiž vyrába rôzne dekoratívne predmety z medeného drôtu. Fujary si u Jozefa objednávajú aj politici, umelci i hudobníci. Podľa neho však pre výrobcu nie je merítkom úspechu to, ktorá významná osobnosť si od neho fujaru kúpi. Oveľa viac sa poteší, keď o jeho nástroj požiada nejaký umelecký súbor. „Vedúci vie nástroj patrične ohodnotiť, ako keď si ho kúpi niekto len ako relikviu.“ Popýšiť sa môže aj tým, že jeho nástroje sa dostali hádam už na každý kontinent sveta. Problémy sú vraj len v Austrálii, v ktorej každý výrobok z biologického materiálu bez zvláštneho povolenia ešte na letisku spália.
Jozefa to síce mrzí, ale oveľa radšej sníva o fujare, ktorá bude oveľa väčšia ako on. A potom si do nej poriadne zafúka.
Lenka Juríková, foto: autorka, archív J.M.