ezie s otcom na tandemovom bicykli. Od svojich spolužiakov sa však predsa len niečím líši. Je nevidiaci.
Brali by ho všetkými desiatimi
Od prvého ročníka ho ešte zdravého prijali do výberovej triedy s rozšíreným vyučovaním cudzieho jazyka. Miškovi sa však začal zhoršovať zrak a päť rokov chodil po nemocniciach. Bojoval, ale neúspešne. „Už keď prestával Miško vidieť, učil sa Braillovo písmo, pracovať s počítačom, diktafónom. Naučil sa hlavne ovládať strojopis, aby mohol študovať medzi normálnymi deťmi,“ hovorí jeho mama, Hana Homolová. Triedna učiteľka aj so spolužiakmi mu navrhli, aby chodil naďalej do ich triedy a Miško súhlasil.
„Bolo to pre nás ťažké. Ostali sme bezradní, ale škola nám veľmi pomohla a deti ho prijali medzi seba,“ dodáva Hana Homolová. S Miškom vtedy zašli aj do špeciálno – pedagogickej poradne v Bratislave na školenie pre nevidiacich. Zobrali by ho tam do školy, ako sa hovorí, všetkými desiatimi. Videli, že je šikovný a inteligentný, ale Miško si to nevedel predstaviť a jeho rodičia boli na tom rovnako. Integrácia nevidiaceho dieťaťa, ktoré vychodí špeciálnu školu, je oveľa ťažšia.
Zápisník nahradil notebook
Najskôr chodil do školy s babkou, neskôr požiadali úrad práce a sociálnych vecí o asistentku. „Moji učitelia predtým nikdy nepracovali s nevidiacimi deťmi, no vyšli mi veľmi v ústrety. Som vďačný aj mojej asistentke, pani Kabinovej, že mi obetovala svoje dôchodcovské roky,“ hovorí ôsmak Miško. Pomáhajú mu aj ochotní spolužiaci. Asistentka ide s Miškom ráno do školy, sedí s ním na hodinách a donedávna mu písala aj poznámky alebo písomky, ktoré jej musel nadiktovať. Teraz to však bude iné.
Nedávno Miška prekvapila riaditeľka školy Marta Šmidáková. Od sponzora získala pre talentovaného ôsmaka nový notebook so špeciálnym hlasovým výstupom. „Budem si môcť písať poznámky aj písomky na notebooku a v škole si to vytlačia. Takže už nebudú ohlasy, že mi písomky píše asistentka,“ usmieva sa Miško, ktorý je za notebook veľmi vďačný, lebo mu veľmi uľahčí štúdium a prácu. Doteraz používal zápisník s Braillovou klávesnicou a s disketovou mechanikou, ale v škole nemali tlačiareň, na ktorej by napríklad jeho písomku mohli vytlačiť.
Aby som bol samostatnejší
„Asi nikto nie je taký, kto by mal najradšej matematiku,“ usmieva sa Miško, ktorý napriek tomu reprezentoval školu v matematických pytagoriádach. Má však rád dejepis a jazyky, ktorým by sa chcel venovať aj naďalej. Po základnej škole plánuje ísť na gymnázium. Kvôli angličtine chodí aj k súkromnému doučovateľovi, s ktorým si dobre podebatujú, len písanie bolo pre neho problémom. Pravopis každého anglického slova sa totiž musel naučiť osobitne.
Miško chodieval aj do oddelenia pre nevidiacich v Knižnici Juraja Fándlyho. Nevidiaci knihovník Július Bartek mu tiež pomáhal a podporoval ho v integrácii. Chodia mu domov knihy z Levoče, občas mu nejakú pošle aj Julko Bartek, ktorý už pozná Miškov vkus. „Mám rád detektívky a sci-fi,“ hovorí. „Sem-tam na knihy zabudnem a potom dostanem upomienku,“ smeje sa. „Nie som veľmi zručný v čítaní. Teraz už pomaly väčšina nevidiacich ani neovláda Braillovo písmo,“ dodáva. Technika je veru rýchla. Miško má aj mobil so špeciálnym hlasovým výstupom, ktorý si dokúpil. Momentálne sa učí chodiť s bielou paličkou a rozoznávať mince. „Aby som bol samostatnejší,“ vysvetľuje.
„Raz sme hrali u bratranca karty. Jeho kamaráti počuli, že som nevidiaci, no ja som si karty vydierkoval Braillovým písmom a oni sa čudovali, či naozaj nevidím,“ spomína vynaliezavý Miško. Má pooznačované aj šachové figúrky. Miško si na nové věci musel zvyknúť, ale ako sám hovorí, nechce, aby ho ľudia brali inak. V prítomnosti vidiadich sa stále cíti prirodzenejšie ako medzi nevidiacimi. Ľuboslava Štofková, foto: autorka
