ako na to. Dohovorené stretnutie s ním sa minulý utorok trocha oneskorilo, pretože práve musel ísť po obeť dopravnej nehody medzi Šulekovom a Hlohovcom. Na zrážku medzi osobným autom a nákladným žeriavom pri kruhovom objazde doplatila spolujazdkyňa v osobnom aute.
* V takýchto situáciách je človek na smrť nepripravený. Aj vaša práca je zrejme iná, ako keď niekto zomrie doma alebo v nemocnici...
- Pri haváriách a nešťastiach sú na mieste prví policajti, záchranári a hasiči. Nás volajú, keď majú spravené svoje úkony a lekár vypíše doklad o obhliadke zomretého. Po príchode na miesto musíme človeka obhliadnuť. Náušnice, retiazky, prstene, peniaze, osobné doklady v obálke odovzdávame vyšetrovaním poverenému policajtovi. Telo uložíme do patologického vaku, v ktorom je povinnosť prevážať zomretých na súdne lekárstvo do Bratislavy, prevezieme a uskladníme do chladiarenského zariadenia až do času, keď nám polícia dá pokyn na jeho odvoz. Všetky nevysvetlené úmrtia, tie ktoré sa stanú bez svedkov, dopravné nehody, úrazy, atď. musia byť objasnené súdnou pitvou vo Fakultnej nemocnici v Bratislave.
* Za čo ako vedúci zodpovedáte?
- V náplni práce mám všetko, čo sa týka pohrebných služieb. Musím zabezpečiť v prevádzke tovar, predaj truhiel, prevoz zomretých, vybavovanie matrík, výrobu smútočných oznámení, svätých obrázkov, obliekanie zomretých. Na tento úkon máme na Kamennej ceste prenajatú miestnosť. Mŕtveho oblečiem raz-dva.
Nový zákon zakazuje obliekať nebožtíkov v nemocnici. Tam nám iba do prepravnej truhly vydajú telo bez odevu, v plachte. Na Kamennej ceste ho umyjeme, oblečieme, oholíme, upravíme podľa požiadaviek. Potom zosnulého prevezieme tam, kde bude pochovaný, prípadne na kremáciu.
* Mávajú pozostalí aj nejaké špeciálne želania?
- Áno. Napríklad Oravania na Ústianskej a Slnečnej ulici majú taký zvyk, že keď vyvážame mŕtveho z domu, chcú, aby sme ho medzi dverami trikrát položili. Keď má niekto sto kíl, dá to zabrať. Židia si zasa sami upravujú mŕtveho na židovskom cintoríne, balia ho do plachty a vkladajú do drevenej bedne.
Niektorí ľudia donesú karty, cigarety, peniaze, fotografie, list na rozlúčku, prípadne fľašu vodky a žiadajú, aby sme veci umiestnili do rakvy tak, aby to nebolo vidieť, pod ruku a podobne.
* Najprirodzenejšie je, že ľudia zomierajú v nemocnici alebo doma. Čo sa deje v tom prípade?
- Ak niekto zomrie doma, pozostalí zrejme nevybavujú pohreb často, preto zatelefonujú a pýtajú sa, čo majú robiť. Poradím im, že v prvom rade musia zavolať lekára. Ak sa úmrtie prihodí cez pracovný čas, treba volať obvodného lekára. Ak po pracovnom čase, prípadne v sobotu a nedeľu a cez sviatky, volá sa do nemocnice, odkiaľ pošlú na obhliadku službukonajúceho lekára. Dovtedy by doma s mŕtvym nemali hýbať, nemali by ho obliekať. Prax je však taká, že ak zomrie doma starý človek, u ktorého sa to očakáva a lekár vie o jeho zdravotnom stave, zvyčajne povie rodine, aby ho zatiaľ obliekli, kým on vystaví úmrtný list.
* Môže sa stať, že človek zomrie nečakane a na prvý pohľad nie je známe, prečo.
- Ak nie je jasná príčina smrti, lekár nariadi pitvu. Napríklad nedávno istému trnavskému veterinárovi vraj bolo niekoľko dní špatne, lekárovi nešiel, v jedno ráno – bác, padol a bolo po ňom. Zobrala ho záchranka, ale pri prevoze do nemocnice zomrel. Vyložili ho na internom oddelení a my sme ho odtiaľ brali na súdnu pitvu. Bol to mladý človek so smrťou z neznámych príčin.
* Ako postupujete v prípade úmrtia v nemocnici?
- Z nemocnice prevážame telo na patológiu, na pitevňu či na cintorín. Musí byť v prepravnej rakve alebo v patologickom vaku. Niektoré firmy na nový zákon o pohrebníctve nadávajú. Môj názor je, že konečne by sa v tom mal urobiť poriadok. Žijeme v inej dobe ako pred 100 rokmi, keď sa mŕtvoly vozili na fiakroch... Naša spoločnosť zmluvne zabezpečuje prevážanie mŕtvych z nemocničných oddelení. Či je to ráno, v noci, v sobotu, nedeľu, vo sviatok – proste nonstop – 24 hodín denne. Po smrti musí telo zotrvať dve hodiny na lôžku, potom nás zavolajú, aby sme ho previezli na patológiu. Odtiaľ už môže zomretého prevziať aj iná pohrebná služba, ktorú si objedná pozostalý.
* Vráťme sa ešte k úmrtiam, pri ktorých musia asistovať aj policajti. Vždy prídete „na hotové“?
- Nie vždy. Najmä pri úmrtiach v bytoch, ktoré musia policajti otvoriť z úradnej moci. Povedia nám do telefónu, aby sme boli rýchlejší, že nás potrebujú. Niekedy sa stane, že mŕtveho treba odniekiaľ vytiahnuť. Je zakliesnený za nábytkom, treba ho nakloniť, obrátiť, zvlášť ak je to človek väčšej hmotnosti. Urobíme to, uložíme ho na zem, aby si ho mohol technik odfotiť, lekár prezrieť. Pred tromi týždňami sme mali v Cíferi prípad, keď sme zo zhoreniska vyťahovali telo človeka pravdepodobne násilne usmrteného. Doktorovi sme ho museli pootáčať, aby zistil, aké má poranenia. Ten človek mal viac ako sto kíl, a aj od toho pohrebná služba je, aby tieto úkony urobila.
* Chodievate aj na zahraničné služobné cesty?
- Áno, v poslednom čase dosť často. Napríklad vlani sme boli pre chlapcov - horolezcov v Slovinsku. Veľa ráz sme boli v Nemecku - v Mníchove, Baden Badene, v Rakúsku i inde. Pri prevoze zo zahraničia platia trochu iné pravidlá. Truhla musí byť drevená a v nej ešte jedna - kovová. V mieste uloženia tela do rakvy sa musí vnútorná rakva zacínovať a vrchná zaskrutkovať.
* Dnes klasické pohreby pomaly vytláčajú kremácie. Aký pohreb vy pokladáte za najprirodzenejší?
- Prikláňam sa ku kremácii. V dnešných časoch, i keď v našom kraji je veľa katolíkov a ľudia si ťažko navykajú, vo väčších mestách sa stále viac ľudí dáva spopolniť. Je to výhodnejšie aj čo sa týka nájomného za hrobové miesto.
* Vie vás ešte dnes smrť vyviesť z miery?
- Aj so mnou zamáva, keď niekomu zahynie pri dopravnej nehode napríklad syn. Nie je nič príjemné, keď prídu pozostalí a chcú ho vidieť. Snažím sa ich odhovoriť, aby počkali až po pitve, keď bude upravený a oblečený. Sú však v takom šoku, že si nedajú povedať. Potom si niekedy vyčítam, že som im vyhovel, lebo stalo sa mi i to, že mi tam matka odpadla. Alebo napríklad príde polícia s niekým identifikovať telo. Dotyčný sa bije do pŕs, že jemu pohľad na mŕtveho neprekáža. A len čo začnem vak odopínať a zbadá otvorenú ranu, kosť... utečie preč a identifikáciu odoprie. Potom, ak nie sú pri zomretom doklady, čo sa však málokedy stáva, zvyčajne sa robí skúška DNA.
* Vidno, je to fyzicky i psychicky náročná práca. Ako ste sa k nej dostali?
- Náhodou. V roku 1991 som prišiel o robotu a o rok nato som na úrade práce našiel inzerát, že Komunálne služby mesta Trnava ponúkajú zamestnanie pre pracovníka pohrebnej služby a zamestnal som sa. Odvtedy som tu. Po zrušení komunálnych služieb prevzala pohrebnú službu Katolícka jednota Slovenska, otvorila spoločnosť od roku 1993 s názvom PAX. Som jej vedúci. Máme dve autá, dve posádky. Striedame sa v týždenných cykloch s kolegom Gabrielom Semanom. Keď je veľa roboty, musíme ju spraviť bez ohľadu na čas. Smrť si nevyberá.
* Ak manžel celý deň chodí okolo mŕtvych, čo na to manželka a deti?
- U nás s tým nikdy nebol problém. Žena mi to nikdy nevyčítala. Bolo treba, aby som sa zamestnal a živil rodinu a jej bolo jedno, čo robím. Moje dve deti, 19-ročného syna a o rok mladšiu dcéru, to trápi ešte menej.
* Myslíte si, že máte vrodené predpoklady pre túto prácu?
- Asi áno, hoci keď mi umrela babka, ani do márnice som nešiel. Keď umrel otec, mal som vtedy 17 rokov, bol som pri truhle. Spočiatku mi bolo nepríjemné chodiť na pohreby. Ale človek si zvykne aj na mŕtvoly. Rozhodne by to nemohol robiť človek, ktorý by nad vecami príliš premýšľal. Keď idem k nejakej nehode, niekto sa utopí, prípadne je v byte v rozklade po nejakom čase, nerozmýšľam nad tým, nepotrebujem sa predtým potužovať alkoholom. Idem tam, otvoria sa dvere, čím skôr spravím svoje úkony. Uvedomujem si len, že to treba spraviť. Keď dôjdem z márnice, opláchnem si ruky a hotovo.
* Keby ste si mali možnosť znovu vybrať...
(smiech) - Bola to viac menej náhoda - a už som v tom 15 rokov. Mám presnú evidenciu všetkých prevážaných. Všetko uložené v šanónoch. Rád si spomínam na jeden kuriózny prípad spred 5 - 6 rokov. Volali ma policajti, aby som šiel k železnici, že sa pod vlak hodila nejaká žena. Videl som aj záchranku ako frčí okolo cintorína smerom na Kamenný mlyn. Keď sme štartovali, záchranka išla naspäť s majákmi zapnutými. Pomyslel som si, že to nebude po kostolnom poriadku. Vtom zazvonil telefón, oznamujúci, že „mŕtva“ to prežila, vlak jej zlomil iba kľúčnu kosť. Dodnes som nepochopil, ako je možné, ak si človek ľahne pod vlak, takto z toho vyviaznuť.
Čo čert nechcel, vo štvrtok nejaký dobrák rozbil na zaparkovanom pohrebnom mercedese sklo a z auta si vzal rádio i všetky doklady. Zdá sa, že v Trnave sa „ľudia“ ničoho neštítia.
Janka Pekarovičová
