adonnu i Jánošíka.
Veľmi nás upútali aj masky, vynímajúce sa na stene jeho útulného príbytku, do ktorého srdečne pozval i nás. „Som strojár a k drevu som nikdy neinklinoval,“ začal svoje rozprávanie Karol. V sedemdesiatom ôsmom roku si zlomil nohu a vtedy sa začal písať i príbeh o jeho práci s drevom, ktorý trvá dodnes.
„Maródoval som vtedy celý rok. Sanitkou ma pravidelne vozili na vyšetrenia k lekárovi. Jedna pani, ktorá sa raz so mnou viezla v sanitke, ma s vodičom sanitky pozvala na kávu k nej domov. V obývačke jej bytu viseli na stenách masky, ktoré si spolu s manželom priviezla zo zahraničia. Tak ma zaujali, že som jej, ani sám neviem prečo povedal, že by som sa i ja pokúsil vyrobiť takú masku, len keby som mal predlohu. A ona mi na to, že nech si len vyberiem, že mi jednu požičia,“ zaspomínal si Karol. Zostával však ešte jeden problém, ktorý bolo treba vyriešiť. Kde vziať drevo? Napokon mu ho zabezpečil kamarát, stolár a tak ujovi Kováčovi už nič nebránilo v tom, aby sa pustil do výroby svojej prvej masky. Vyrezal ju za mesiac a známy mu ju namoril, pretože v tých časoch s tým ešte on sám nemal skúsenosti. Dnes si však už hravo poradí aj s touto činnosťou. „Keď bola maska hotová, odniesol som ju k pani, ktorá mi požičala tú svoju a povedal som jej, nech si vyberie. Bola veľmi prekvapená, pretože nevedela rozpoznať originál,“ povedal rezbár Karol so šibalským úsmevom. A tak začali vznikať ďalšie a ďalšie masky, ktoré už ľudový umelec vytváral podľa vlastnej fantázie. Vyrezáva ich pomocou nožíkov a dlátok z lipového či topoľového dreva. Potom ich ešte upraví šmirgľom a namorí. „Najskôr si klátik dreva rozrežem po výške na polovicu. Ceruzkou si naň nakreslím návrh a až potom začnem vyrezávať,“ prezradil nám.
V zime pracuje väčšinou v pivnici, kde si zriadil svoj kútik. V lete sa na malú dielničku zmení zasa balkón jeho bytu. V tomto neveľkom priestore vznikajú vďaka jeho šikovným rukám nielen masky. „Postupne mi práca s drevom učarovala tak, že som začal skúšať vyrezávať aj iné veci,“ vyznal sa.
A tak sme mali možnosť obdivovať napoleónskych vojačikov, slovenských junákov, indiána, muža dvoch tvárí, madonnu či Jánošíka. Pri ich výrobe nepoužíva len drevo, ale aj kôru stromov či samorasty. A keďže tento príjemný človek nikdy nezaháľa, tak svojim priateľom z turistického oddielu všetkým vyrezal prívesky. Aby boli jednotní. „Urobil som ich vyše tridsať,“ pochváli sa zhovorčivý muž, ktorý už mnoho svojich prekrásnych výtvorov porozdával, aby tak potešil svojich blízkych či priateľov.
Renáta Kopáčová
