Pavol Horváth so svojou priateľkou Máriou Nádaskou po piatich mesiacoch putovania najväčším a najviac zaľudneným kontinentom zemegule skončili na ostrove Bali v Indonézii. Mali za sebou 23 000 ázijských kilometrov. To však ani zďaleka nebolo všetko, pretože na cestovateľskú dvojicu ešte čakala dobrodružná cesta po Austrálii.
„Víza sme si vybavovali už v Kuala Lumpur. Ale tam sme ich nedostali. Bolo to na dlhé lakte a neisté,“ vysvetľovala nám dvojica. V Denpasare na Bali sa dostali na malý konzulát. Mladej Austrálčanke vysvetlili, že cestujú okolo sveta na bicykloch a radi by sa dostali do Austrálie. „My sme tie víza už veľmi ani nechceli. Túžili sme po domove a uvažovali sme nad tým, že sa vrátime.“ Opäť však rozhodla osudová náhoda, ktorá im umožnila vstup do krajiny na tri mesiace. „Do Austrálie sme sa chceli dopraviť loďou. Cena letenky však rozhodla, že sme z plánu dobrodružnej cesty oceánom nakoniec upustili.“ Pocity z príchodu do civilizovanej krajiny z najchudobnejších krajín sveta boli neopísateľné. „Z prívalov emócií a nadšenia sme sa ale prebudili v momente, keď sme si uvedomili, že vo vrecku nám zostalo už len posledných 50 dolárov,“ spomínali. „Podľa pôvodného plánu sme si v Austrálii chceli zarobiť na letenky a ísť domov. Ale čakalo nás niečo úplne iné,“ povedala Mária.
Austrálske hody
Pretože mali stan, s ubytovaním si ťažkú hlavu nerobili. Problém bol trochu iný. „Keď sme prileteli do Perthu, poskladali sme bicykle a prespali pri letisku. Na druhý deň sme sa vybrali do mesta. Keďže sme so sebou nemohli priviezť žiadne potraviny, boli sme hladní. Ibaže v západnej Austrálii sú v nedeľu pozatvárané všetky markety a obchody,“ rozprávala dvojica. V centre mesta boli otvorené jedine malé obchodíky, v ktorých mali všetko predražené.
„Naším prvým obedom tak boli prezreté banány a klíčky,“ smiali sa. „Stále sme však boli hladní a tak sme začali rozmýšľať, ako a kde začneme.“ Túlajúc sa ulicami Perthu natrafili za supermarketom na kontajner plný jedla. „Nerozumeli sme tomu, prečo sú zabalené potraviny vyhodené, keď im ešte ani zďaleka nekončila záruka. Zistili sme však, že stačilo aby bol poškodený iba jeden obal a oni vyhodili celý balík dobrôt.“ Pavol si potom spomenul na knižku o dvoch cestovateľoch, ktorý cestovali rok a pol za päťsto dolárov. „Keď som ju čítal, našiel som v nej fotografiu podobného kontajnera. Bral som to ako inšpiráciu, preto som sa doň išiel pozrieť aj ja. A čo sa nestalo? Naším prvým úlovkom bola krabica plná krásnych žltých banánov. Bolo to neuveriteľné, pretože ešte na obed sme kupovali v obchode prezreté a tieto boli nádherne žlté,“ povedal Pavol Horváth alias Brčo. To však nebolo všetko. Čakali na nich zákusky, chlieb, káva, čaj i čokolády, ktoré už pol roka ani neochutnali. „Keď som v ten osudný večer nepribrala päť kíl, tak vôbec. Po pol roku v Ázii, kde sme sa snažili šetriť korunky, sme neriešili, či sme hladní alebo nie. Mali sme pocit, že to všetko sme dostali za odmenu,“ povedala Lienka. „Neskôr sme si začali vyberať samé dobroty. Kabanosy, kraby, šunku, francúzsku horčicu, olej sme chceli už len olivový. No je pravda, že prvý deň sme jedli všetko.“ Neskôr pribudli pančuchy, farby na vlasy, ale aj nová žehlička, ktorú potom predali. Z prázdnej chladničky sa však stala plná. „Päť mesiacov sme nemuseli nič kupovať,“ šokovali nás dobrodruhovia.
Po cestách i necestách s Vierkou Herkou
„Keďže sme mali potraviny, veľmi sme si už ani nechceli hľadať robotu. Mali sme stan a chceli sme si užívať more. Po krátkej dobe nás to ale prestalo baviť a tak sme si nakoniec našli prácu.“ Neskôr si našli aj vlastné ubytovanie a zarobili na letenky. „Ale domov z krajiny večného slnka sa nám ísť nechcelo. Tak sme si namiesto leteniek kúpili dodávku. S károu, ktorá ani zďaleka nevypovedá o dobrom technickom stave, sme si však neodvážili naplánovať ďalekú cestu cez austrálsky kontinent. Tak sme plán cesty prispôsobili našej Vierke Herke a zvolili najkratšiu trasu z Perthu do Sydney.“ Prvý deň ju nemohli ani naštartovať. Potom na nej prešli tritisíc kilometrov. „Dovtedy sme neboli nikde, päť mesiacov sme pracovali a nevideli sme žiadneho klokana ani koalu. Nešlo nám o to, niečo zdolávať. Auto sme kúpili za 450 dolárov, čo bola smiešna suma. Chceli sme sa dostať do Sydney, predať ho tam a ísť domov.“
Svoj plán však veľmi rýchlo zmenili, keď im prvú noc začala byť v aute zima. „Rýchlo sme zmenili trasu a vybrali sme sa za teplom na sever s vedomím, že ak Vierka Herka našu cestu nevydrží, pôjdeme ďalej na bicykloch.“
V aute mali kuchyňu i posteľ a na celých šesť mesiacov sa stalo ich pojazdným domčekom. Dvojica navštívila sedem štátov a prešla 21 000 kilometrov. „Cestou sme pracovali na farmách, hoteloch, reštauráciách a domácnostiach. Keď prišla jar, stiahli sme sa dolu do Sydney. Nebrali sme to tak, že musíme niekam prísť. Vnímali sme to tak, že tam, kde skončíme, to má tak byť. Po príchode do Sydney sa nám auto nepodarilo výhodne predať a tak sme sa opäť zamestnali.“ Západná časť Austrálie sa im však páčila najviac. Bola málo osídlená a bohatá na prírodné krásy. Z krajiny protinožcov pritom majú doma asi päť tisíc fotografií. „Veľmi nás zaujali japonské cintoríny v Brome, ktoré je povestné pestovaním perlí. Nasťahovali sa tam japonskí prisťahovalci a lovci perál, ktorí sa začali venovať tomuto priemyslu. Aj preto tam vznikli podobné cintoríny. V Austrália sme však už pre nikoho neboli žiadnou atrakciou a nik sa nám už nečudoval. Dá sa povedať, že sme zapadli. Oberali sme melóny, spávali v aute, ušetrili na ubytovaní až na jeden sen, ktorý sa nám nesplnil. Túžili sme po oberaní banánov, ale pre dostatok pracovnej sily nás nezobrali.“
Dokonca ani pôvodní obyvatelia Austrálie nie sú takí, ako ich poznáme z časopisov. Z Aboriginov sa stali viac menej bezdomovci, ktorí sa v priebehu rokov nedokázali zosúladiť so žitím v zglobalizovanom svete.
Všade dobre, doma najlepšie
„V Sydney sme sa zamestnali úplne náhodou na jednej z najkrajších pláží sveta. Život a práca sa nám zapáčili tak veľmi, že sme ostali ďalších desať mesiacov.“ Namiesto pôvodných troch mesiacov, strávila Mária s Pavlom v krajine protinožcov dva roky. Z toho jedny Vianoce v Perthe a druhé zasa v Sydney. „Celkovo po dvadsiatich siedmych mesiacoch putovania Áziou a Austráliou sme sa konečne rozhodli našu cestu ukončiť.“ Ako odmenu si na ich spiatočnej ceste do Európy dopriali exotickú dovolenku na romantickom ostrove juhovýchodnej Malajzie, Tioman. „Keď sme tade prechádzali na bicykloch spávali sme v stane na pláži pod palmami. Chceli sme si vyskúšať opak, ale hneď v prvý deň nám ukradli z hotela plavky. No zistili sme, že to nie je nič pre nás a že najkrajšie je cestovať na vlastnú päsť.“ Po roku sa tiež vrátili na miesto, ktoré zaplavilo tsunami. „Po našej ceste sme tam mali rozložený stan. Pri rozprávaní sa s obyvateľmi sme si uvedomili, že keby sme sa na pláži ocitli práve v ten deň, mohlo by sa stať čokoľvek. Je to aj o tom šťastí, pretože človek nikdy nevie, kedy udrie posledná hodina. Samozrejme, nie vždy bolo všetko jednoduché, ale vnímali sme to ako veľké dobrodružstvo.“
Ich cesta bola výnimočná malými nákladmi a veľkými zážitkami. „Nebola vždy ľahká, ale pozitívne myslenie, pocit, že máme jeden druhého a na Slovensku rodinu, ku ktorej sa chceme vrátiť, nám dodávali silu vydržať. Mnohí to vnímajú tak, že cestovať sa dá len vtedy, keď má človek dostatok peňazí.
Ale nie je to tak. Nemali sme žiadnu špeciálnu výbavu a po Indii a Tibete som chodila iba v číňankách. Keď aj boli peniaze, nepotrebovali sme nič. Ostatným sme prostredníctvom našej cesty i výstavy chceli ukázať tú dostupnosť. Ľudia si vždy hľadajú zámienku, no stačí veľmi chcieť a mať srdce cestovateľa,“ vysvetlila Mária. No ako priznala, sama by sa na podobnú cestu nikdy nevybrala. „Dvaja sa musia aj duchovne dopĺňať,“ vyzradila.
„Ešte by sme toho chceli veľa stihnúť. Uvidíme. Raz by sme si chceli kúpiť podobnú dodávku a cestovať na nej. To je náš sen.“ A kam? „Možno to raz bude Amerika,“ povedali. Na záver však dodali: „Uvedomili sme si, že najkrajšie veci v živote sú tie najjednoduchšie. Kto by si vážil obyčajnú vodu z vodovodného kohútika alebo čerstvý vzduch, ktorým sa naplní izba, keď otvoríte oblok? My áno...“
Petra Nagyová, foto: archív cestovateľov