Dieťa ako „rekvizita“

Dať či nedať peniaze? Je logické, že každý človek otvorí peňaženku oveľa radšej vtedy, keď vidí zúbožené malé dieťa s veľkými očami a natiahnutou rukou. Čo ak ide o obyčajnú darebáčku, ktorá svoje deti zneužíva, aby ťažila z ľudského súcitu? Pochybujem, že vyžobraný zárobok táto žena naozaj použije na jedlo pre deti. Mám pocit, že dnešní žobráci majú až priveľmi premyslenú taktiku. Žobranie je doslova umenie. Smutný, beznádejný pohľad, správne miesto s vysokou frekvenciou okoloidúcich, v tomto prípade dieťa ako „rekvizita“. Váhala som, no nakoniec som jej nič nedala.
Na druhý deň som na opačnej strane ulice zazrela sedieť malé dievča. Samé. „Teta, dajte mi na polievku,“ oslovila ma. Prvé, čo mi v tej chvíli napadlo, bola otázka, kde je jeho matka. Nebojí sa nechať tu dieťa samé?
Rozhliadla som sa a očakávanie sa splnilo. Na lavičke sedela žena s cigaretou v ústach, ktorá iba občas skontrolovala, či je všetko v poriadku. Poriadne ma to nahnevalo… Žobranie je ponižujúci, ale zároveň jednoduchý spôsob, ako sa dostať k peniazom. Neviem, ako je to u nás, ale v hlavnom meste taký správne dotieravý žobrák určite zarobí minimálne tisícku za deň. Keď natrafí na súcitiacich zahraničných turistov, možno aj viac. V Trnave si už asi každý všimol babičku, ktorá zvykne žobrať v podchode železničnej stanice alebo na okraji Trojičného námestia. Obľúbeným miestom žobrákov je aj Námestie sv. Mikuláša, ku ktorému vedie frekventovaná cesta z polikliniky. Žobrajúce deti sú však v Trnave novinkou.
Pamätám sa, ako ma asi pred rokom v zime oslovil asi päťdesiatročný chlapík v dlhom špinavom kabáte. „Slečinka, nemáte pre mňa desať korún? Nebudem vám klamať. Na víno,“ povedal. Jeho úprimnosť ma prekvapila. A zabrala.
–ľš-