Nedávno vystavoval v priestoroch radnice. Na svoju výstavu lákal návštevníkov na pešej zóne nevšednou sochou rozkvitnutého stromu, ktorý vstal z popola.
Rozhodli sme sa preto vstúpiť dnu a zistili sme, že sme sa ešte nikdy s ničím podobným nestretli. V malej miestnosti sa vynímali zvláštne sochy z netradičných materiálov, ktorých súčasťou boli plasty, kovové súčiastky, ale aj vlasy či kosti.
Trnavčana Romana Krč-Krella poznajú vo Francúzku. V jeho rodnom meste sa však stále nájdu takí, ktorí o ňom nevedia. Svoj umelecký prejav nazýva proud art, čo v preklade znamená mäsité, krvavé, ale aj krásne a vznešené umenie. Presvedčila nás o tom aj jeho detailne prepracovaná socha pod názvom Holokaust, ktorú autor vystavoval v rámci svojej výstavy v Paríži.
„Bola umiestnená vedľa pamätníka holokaustu, pretože parížska galéria, v ktorej som vystavoval, bola vzdialená približne pätnásť metrov od neho v židovskej štvrti,“ povedal nám umelec, ktorý pred rokom vycestoval do Francúzska. O jeho diela prejavil záujem International Cité des Arts prostredníctvom Francúzskeho inštitútu v Bratislave. Keď sa prezidentka inštitúcie madam Simone Brunau zoznámila s jeho dielami, určila termín jeho výstavy a dostal tiež možnosť tvoriť vo vlastnom ateliéri.
Napriek tomu o sebe hovorí, že nie je profesionálom. „Vo Francúzsku ma ale tak berú a vlastním aj preukaz francúzskych profesionálov, ktorý mi umožňuje vstup do všetkých múzeí a na akékoľvek kultúrne udalosti,“ vysvetlil.
Potom, čo ochorel, sa z parížskeho ateliéru musel predčasne vrátiť na Slovensko.
Ako tvrdí: „Umenie je o myslení.“ Všimli sme si, že ľudia si jeho výtvory prezerajú detailne. „Je to detailná práca. Svoje dielo vidím od začiatku, ale ani jedno z nich ešte nie je dokončené. Robím ich priebežne,“ prezradil.
Jeho objekty obsahujú mnoho symbolov, aj preto sú ľudia vždy zahltení do detailov, ktoré autor využíva. Okrem žien ho inšpiruje život a svojou tvorbou sa snaží reagovať nielen na aktuálne, ale aj nadčasové témy, ktoré rezonujú v spoločnosti. Okrem holokaustu je to aj téma ľudského zla, ktorú vykresľuje obzvlášť mäsitým spôsobom. Na druhej strane sa však dokáže dotknúť nielen bolesti, ale aj lásky. „Umenie smeruje k fantázii a láske,“ hovorí.
Veciam dáva dušu a tou svojou je vraj podobný Salvatorovi Dalimu. „Ani ja by som sa nepodvolil. Aj ja by som opustil školu a aj ja by som povedal, viete čo, zlatom ma raz vyvážite,“ hovorí umelec, ktorý sa už pripravuje na svoju ďalšiu výstavu a tiež na opätovný návrat do Paríža.
Petra Nagyová
