Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky
„TÚŽBA PO DIAĽKACH JE SILNEJŠIA AKO MY,“ OPISUJÚ SVOJE POCITY ODVÁŽNI TRNAVČANIA, KTORÍ CESTOVALI S MEDVEĎOM RAIMONDOM.

Dva roky na bicykloch naprieč Áziou a Austráliou

Cestovanie na vlastnú päsť pre nich znamená slobodu, nezávislosť a zážitky, na ktoré sa nezabúda. „Nebolo pre nás ťažké zriecť sa na chvíľu materiálnych vecí, vziať si len zopár základných potrieb a vydať sa na cestu našich snov, za dobrodružstvom a pozna

ním cez Áziu, na bicykloch do Austrálie,“ povedali s odstupom času Trnavčania Mária Nádaská a Pavol Horváth.
Dvojicu sa nám podarilo stretnúť vďaka ich nezabudnuteľnej výstave fotografií v Západoslovenskom múzeu pod názvom Na bicykli proti protinožcom a presvedčila nás, že zážitky z ich ciest skutočne stoja za to.

Na svoju cestu na bicykloch sme sa vybrali s minimálnou výbavou a veľkými plánmi v júli pred troma rokmi. „Nebola to naša prvá cesta, cestujeme už desať rokov“ prezradila nám dvojica. „Austrália nebola naším prvoradým cieľom, ale práve cesta bola cieľom, pretože naším zmyslom v živote je cestovať,“ vysvetlil Pavol Horváth alias Brčo. „Iba ťažko opísať naše pocity, ale chceme ísť. Musíme. Túžba po diaľkach je silnejšia ako my,“ uvádzajú na svojej výstave.
Pôvodne to mala byť cesta do Japonska cez Rusko. „Ale nedostali sme ruské víza a tak sme sa rozhodli ísť spodnou trasou až sme sa nakoniec dostali do Austrálie,“ povedali. Všetko to prišlo postupne. Cestu mali pôvodne naplánovanú na dva či tri mesiace. Nakoniec boli preč vyše dvoch rokov.
„Keby som vedela, že budeme preč dva roky, nikam by som nešla, fakt nie, “ povedala Mária, ktorú kamaráti poznajú pod prezývkou Lienka. „A ja by som sa možno dal nahovoriť,“ poznamenal jej priateľ Brčo. „Hovorili sme si, že dva mesiace pocestujeme, navštívime Austráliu a vrátime sa späť.“
No nestalo sa. Osud si to zariadil inak. A dnes si to s odstupom času uvedomujú obaja. „Človek to časovo neodhadne. Nemôže vedieť, ako dlho to bude trvať.“ Navyše, pri predstave celkových nákladov na ich dobrodružstvo, ktoré tvorilo spolu dve tisíc amerických dolárov (čo je v prepočte asi 60-tisíc korún-pozn. red.), to mnohým príde nemožné.

Skryť Vypnúť reklamu

Ázia – pohostinný raj stopárov
„Mnohí si myslia, že nás spojil bicykel, ale nie je to tak. Spojilo nás práve dobrodružstvo. Sme bývalí stopári. Bicykel nie je dôležitý, vybrali sme si ho iba ako prostriedok. Nabudúce to bude možno kolobežka,“ zavtipkovala Mária. Oboch priťahovala predovšetkým cesta. Pocit, keď človek prechádza neznámou krajinou, ktorú vníma a ktorá mu vonia. Denne urobili na bicykloch asi päťdesiat kilometrov. „Nebolo to náročné, veď ja mám problém vyliezť na kopec,“ prekvapila nám cestovateľka. „Navyše, používali sme autostop a tešili sme sa, že sa to dá. Ázia je rajom pre stopárov. Je jedno, či stopujete s batohom, bicyklom alebo motorkou. Zastavia vám, zvezú vás, pozvú na obed, či ponúknu nocľah. Pre nás to bol tiež jeden zo spôsobov, ako spoznať spôsob života v niektorých krajinách,“ pokračovali. Ich prvá fotografia vznikla pred trnavským Country salónom, odkiaľ vyrážali. „Prechádzali sme cez Sereď, spali sme na Kráľovej až kým sme neprešli maďarské hranice. Do Budapešti sme šli na bicykloch a odtiaľ sme cestovali až po turecké hranice vlakom.“
Stopovať začali až v Turecku. Prespávali všade, kde sa dalo. „Nikdy sa nám nestalo, že by nás odniekiaľ chceli aj so stanom vyhodiť. Akurát v Číne nás chceli okradnúť.“ Zlodejov si všimli pri čine, keď im brali preč bicykle.
„Skoro sme o ne prišli,“ smiali sa. Aby si v krajinách, ktorými prechádzali, získali čo najväčší kontakt s ľuďmi, jedli ich miestnu stravu, prispôsobovali sa ich kultúre a zvyklostiam a umývali sa dažďovou vodou. „Kdekoľvek sme rozložili svoj stan, boli sme doma. Ľudia v Ázii boli veľmi milí. Často nevedeli, prečo stopujeme, keď máme bicykle. Niektorí sa čudovali. Boli sme pre nich atrakcia a mnohí si nás fotili. Títo ľudia nás ale veľa naučili a našej ceste dávali zmysel.“ V Iráne dokonca stretli prevádzača ľudí, ktorí prevádzal ľudí z Iránu do Turecka a západnej Európy. „Zvláštne bolo, že kým Afgáncov prevážal za 800 dolárov, Iráncov už za 1200, pretože boli bohatší.“
Dennodenne sa stávalo, že cestou ich domáci pozývali na čaj. Ak ich niekto zviezol, bývalo zvykom, že od dotyčného dostali pozvanie domov, prípadne možnosť uňho prespať. „Boli veľmi priateľskí a pohostinní.“

Skryť Vypnúť reklamu

V Iráne, na púšti či v stane - všade doma
„Samozrejme, pri prechode každou krajinou sme cítili určitý rozdiel. O Iráne však môžeme povedať, že to bola pre nás jedna z najkrajších krajín. Ľudia tam žijú na úplne inej úrovni. Stalo sa nám, že nás zobral autobus s ľuďmi z Červeného kríža. Keď nás doviezli, všetci z autobusu chceli, aby sme každú noc spali u jedného z nich. Tak sme prvú noc museli spať u šoféra, ktorý nevedel ani slovo po anglicky. Druhú noc sme spali u Aliho a tak sme u nich strávili asi dva týždne.“ Miestni ich pozývali do reštaurácie, vyskúšali s nimi vodnú fajku a zaviedli ich do bazáru. „Filmovali si nás a fotili. Uctili si nás, ako keď dôjde delegácia prezidenta. Keď nás pozvali domov, nedalo sa to odmietnuť, pretože by sa hádam urazili. Niekedy z toho mali väčší zážitok než my,“ neprestávali vo svojom rozprávaní Lienka s Brčom, ktorých na cestách za dobrodružstvom sprevádzal ich spoločný talizman, plyšový medveď Raimond. „Cestoval s nami už z anglického Glasgowa, kde sme pred našou cestou deväť mesiacov žili.“ Brčova polovička nám spomedzi mnohých fotografií ukázala jednu z iránskej púšte. „Takto vyzerali závlahy uprostred. Viete si predstaviť, čo to bolo? Človek si to u nás neuvedomuje, ale keď sa tam parí celé dni, to bol pre nás zázrak,“ vysvetľovali. V juhovýchodnej časti Iránu tiež navštívili asi dve tisíc rokov staré mesto Bam. Historické hlinené mesto, ktoré v decembri pred troma rokmi zasiahlo mohutné zemetrasenie. Vyžiadalo si tisícky obetí a zničilo väčšiu časť mesta a budov jeho historickej časti. „Neboli sme tam odvtedy, ale počuli sme, že tam bolo veľmi veľa mŕtvych a neexistuje.“ Zvláštne. Vďaka miestnemu šoférovi, ktorý ich vzal stopom, mali možnosť ho spoznať skôr, ako padlo popolom. „Pamätáme si, ako sme tam stopovali s ceduľkou, na ktorú sme napísali názov Bam v arabskom jazyku. Keď nám zastavil, vôbec nerozumel, čo chceme. Nechápal, či máme poruchu alebo problém, kým sme mu nevysvetlili, že sa potrebujeme dostať do mesta.“ Situácií, kedy im ľudia nerozumeli, prečo vôbec stopujú a cestujú, vraj bolo dosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Putovanie medzi dvoma vojnami
„Neskôr sme sa dostali do Pakistanu. Na rozdiel od Iránu sme tam cítili odstup. Pripadal nám trochu nebezpečný. Asi to majú v krvi, každý národ je niečím iný. Možno to bolo aj tým, že skončila vojna v Afganistane a bolo tesne pred vojnou v Iraku. Vtedy sa tam nachádzalo veľa utečencov, zháňali Usamu Bin Ládina a celkovo tam bola taká zvláštna atmosféra.“ Pavol sa dokonca priznal, že pri prechode krajinou mal strach. „Keď som pred niekoľkými rokmi sám prechádzal mestami Kveta a Pešavar, nebola tam žiadna cesta. Išiel som cez hory bicyklom a niekoľko krát tam po mne hádzali kamene. Každý jeden dospelý muž mal buď samopal alebo pušku, skrátka boli ozbrojení a bolo to tam dosť nebezpečné.“ Aj preto sa s Máriou jednu časť Pakistanu rozhodli prejsť autobusom a druhú, väčšiu časť, vlakom. Podľa nich rozdiel medzi Pakistanom a Iránom spočíval aj v kultúre a ekonomike. „Irán je vyspelý, má ropu a za jeden dolár sa dalo kúpiť sto litrov nafty. Ekonomika v krajine je na veľmi dobrej úrovni. Stretli sme tam jedného Maďara, ktorý tam začal žiť, pretože sa mu páčila kultúra krajiny. Snažil sa nám priblížiť, že všetci si tam ľahko zarobia na to, čo potrebujú. V čase, keď sme cestovali po Ázii, sme mali obyčajný automat. Oni mali digitálne fotoaparáty, kamery i platobné karty. Všetko u nich fungovalo tak, ako kdekoľvek na západe.“ Pakistan vnímali ako chudobnejšiu krajinu, ktorá nemá ropu. Je kmeňovo rozdrobená a udržiava ju pohromade vojenská sila. „Pokiaľ sa dalo, v Pakistane sme nepoužívali hotely, pretože to bol hotel v úvodzovkách.“ Pri pohľade na fotografiu, kde po stene izby liezlo niekoľko švábov, nás trocha zamrazilo. „Niekedy to bolo oveľa lepšie v prírode v stane,“ zaspomínala si Mária. Takisto ich neoslovila ani India. „Bola pre nás najmenej zaujímavá. Je to chudobný národ. Všade bolo veľa ľudí a vlhký vzduch. Keď sme si rozložili stan, navôkol sa nazhromaždil dav ľudí. Nevedeli sme, čo sa deje, čo od nich máme čakať. Niekedy to bolo fajn a smiali sme sa s nimi, ale niekedy stačilo, aby sme vystúpili z auta a už sa vôkol nás zbehli. Nechápali, ako sme mohli vytvoriť z malého batôžka stan alebo keď sme robili defekt. Boli sme pre nich atrakcia.“ V krajine pobudli tri týždne. Na žiadnom mieste nestrávili viac ako mesiac. „Ostali sme tam, kým sme nedostali víza a snažili sme si to prispôsobiť aj časovo. Vedeli sme, že v Tibete už začína v októbri zima. Takže dovtedy sme to museli stihnúť. V tom čase tiež končili monzúny v Číne a Malajzii. Vždy sme rozmýšľali tak, aby sme to prešli akurát.“

Tibet – definitívny koniec cesty?
Jedného dňa, keď bicyklami prechádzali cez Pandžáb, pri nich znenazdajky zastavilo auto. Vystúpili z neho traja muži. Jeden s kamerou a druhý s mikrofónom. „Boli z televízie, ale či si nás už všimli predtým, nevieme. Vystúpili z auta a začali sa nás pýtať, prečo ideme. No prečo ideme, pýtali sme sa samých seba. Odpovedali sme im, že len tak, pretože nás to baví. Oni nás však začali presviedčať, aby sme do kamery povedali, že bicyklujeme za svetový mier. Tak sme to tak nahrali. Napokon, keď sme sa s nimi lúčili a odchádzali sme, chceli aby sme sa ešte otočili a zamávali.“
Príspevok však nikdy v živote nevideli. Ďalšou stanicou bol Nepál. „V jeho hlavnom meste Káthmandú sme čakali desať dní na víza do Tibetu. Vtedy sme pochodili rôzne kláštory a pamiatky, no pri cestovaní sme ich vyslovene nevyhľadávali. Navštívili sme väčšinou tie, kde sme sa vedeli dostať zadarmo. V podstate sa dá dostať všade vedľajšou bránou, iba turisti o tom nevedia. Zažili sme tam aj generálny štrajk, kedy nič nefungovalo, doprava, obchody i úrady boli zavreté.“ Hoci sa o tom nikde nehovorí, podľa dvojice to má malé nepálske kráľovstvo v horách ťažké. „V krajine sú maoisti, ktorí sa snažia zvrhnúť kráľa a sú tam časté policajné kontroly.“ Aby členovia ich rodiny neumreli strachom, posielali im domov textové správy. „Mali sme mobilný telefón a raz do týždňa, sme im dali vedieť, kde sme. Ak sa, samozrejme, dalo a mali sme signál.“ To, že ostanú dlhšie, sa ukázalo postupne. „Koniec cesty sme videli v Tibete, kde som bola vážne chorá. Bolo to asi po dvoch či troch mesiacoch a vtedy sme si už zháňali letenky,“ ukazovala nám Mária fotografiu z tibetskej nemocnice. „Stalo sa nám to, že sme rýchlo vystúpili autobusom na päť tisícovku. Keby sme mohli vystúpiť navrch na bicykloch, postupne by sme si na tú výšku zvykli. No človek nemôže ísť cez Tibet sám. Jednoducho si musí zaplatiť autobus so sprievodcom prostredníctvom cestovnej kancelárie, či chcete alebo nie.“ Nasadli teda na autobus a počas niekoľkých hodín sa preniesli do výšok. „Neaklimatizovali sme sa v tých spodných častiach a to už bol koniec. Chodila som pravidelne na infúzie, mala som horúčky a desať dní mi nič nepomáhalo.“ Priateľ jej pomáhal ako sa len dalo. Fyzicky aj psychicky a tam si prvý krát uvedomili, že sa ide späť domov.
Petra Nagyová, foto: autori

Zaujala vás zážitky odvážnej dvojice? Chcete vedieť, či sa vrátili domov alebo sa s nimi život zahral inak? Dočítate sa nabudúce.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  3. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  4. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  5. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  6. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  2. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  3. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  4. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  5. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  6. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Hygge ako životný štýl
  10. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 43 442
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 25 092
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 15 561
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 223
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 784
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 698
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 483
  8. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 414
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 374
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 241
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trnava - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trnava

Ilustračné foto.

Obmedzenie potrvá do pondelka 1. februára do 17.00 h.

2 h
Zaistené drogy.

Pri protidrogových akciách obvinili štyri osoby.

7 h
Ilustračné foto.

Samospráva dokončuje aj nízkouhlíkovú stratégiu, na ktorej bude založená aj nová energetická politika kraja.

9 h

Testovanie v priestoroch automobilky potrvá do utorka.

10 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Mestá a obce v okrese Prievidza postupne zverejňujú počty ľudí, ktorí využili skríningové testovanie v ich obci.

24. jan

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

8 h

Policajti prosia verejnosť o pomoc.

24. jan

Skríningové testovanie na Kysuciach prebehlo bez problémov.

24. jan

Už ste čítali?