Herec Marek Geišberg sa rád túla po smolenických kopcoch

V ankete Divadelné ocenenia sezóny (DOSKY), ktorej výsledky boli nedávno slávnostne vyhlásené na festivale Divadelná Nitra, získala hra Ivanov v podaní Slovenského komorného divadla Martin päť ocenení. Jednu z vedľajších úloh si tu zahral aj mladý herec Marek Geišberg (25) pochádzajúci z Vlčkoviec. Ako nám prezradil, v detstve raz dostal v Trnave bitku a odvtedy k tomuto mestu nemá dobrý vzťah. Rád však zájde do Smoleníc alebo do Modry. Takmer všetok čas však trávi v martinskom divadle, preto sa na rodinné strednutia vo Vlčkovciach vždy veľmi teší…

Hra Ivanov od Antona Pavloviča Čechova, v ktorej účinkuješ, bola ocenená piatimi Doskami 2006. Čo toto ocenenie pre teba a celý súbor Slovenského komorného divadla v Martine znamená?
Každé ocenenie je úspech, obzvlášť v prípade, ak je tých ocenení päť. Znamená to, že to, čo ste robili, ste robili dobre a pre nás hercov je to istým spôsobom zadosťučinenie. V Ivanovovi je zaangažovaných veľa ľudí, o to je táto hra náročnejšia. Všetci zo súboru sa veľmi tešia, myslím, že získať naraz päť Dosiek je dokonca rekord v počte získaných ocenení. V istom zmysle majú Dosky 2006 význam aj z hľadiska reklamy. Nášmu riaditeľovi Andrejovi Hrnčiarovi sa bude určite ľahšie presviedčať sponzorov, že sa do nášho divadla oplatí vraziť nejaké peniaze.
Ako ste tento veľký úspech s celým súborom oslávili?
Na udeľovaní Dosiek sa zúčastnili skoro všetci z účinkujúcich, no ja som v ten večer hral v Brezne na festivale Divadelná Chalúpka, a tak som tam nemohol byť. Ale z rozprávania som pochopil, že sa to patrične oslávilo. Niektorí končili, keď začínal nový deň. No oslavovať sa môže vždy, keď je na to vhodná príležitosť, takže mňa to asi ešte čaká.
Ako by si charakterizoval postavu doktora Ľvova, ktorú v hre stvárňuješ? Čo pre teba znamená táto rola?
Ľvov je nešťastný človek na nesprávnom mieste. Miluje ženu, ktorá umiera a ktorá miluje iného - Ivanova. Myslím, že Ľvovove chtíče všetkým pomôcť by sa dali prirovnať k chtíču spasiť svet. Všetko, čo robí, robí s dobrým úmyslom, následky však nie sú podľa jeho predstáv. Je to ten druh človeka, ktorý má pocit, že je neomylný a že pravda môže vyjsť iba z jeho úst. Mne sa táto postava zo začiatku nehrala dobre, lebo som jej nerozumel. Hľadanie odpovedí na otázky súvisiace s postavou, ktorú stvárňujete nemusia prísť včas. Ani premiéra nie je koniec hľadania, práve naopak, je to štart. Pochopiť niektoré veci, na to je potrebná istá skúsenosť, ktorú ešte nemám. Ale ako sa hovorí, kto hľadá, nájde.
Pochádzaš z Vlčkoviec. Chodievaš z Martina domov oddychovať? Aký máš vzťah k Trnave?
Do Vlčkoviec sa nedostanem až tak často. V poslednej dobe dokonca veľmi málo, keďže v martinskom divadle trávim väčšinu času. No keď sa nájde chvíľa voľna, vždy zájdem rád domov hoci len na chvíľu. Vlčkovce sú po ceste do Bratislavy, takže keď mám v hlavnom meste nejaké povinnosti, zastavím sa aj vo Vlčkovciach. Čo sa týka Trnavy, tú navštevujem ešte menej. Nemám k tomuto mestu dobrý vzťah. Ako chlapec som tam dostal bitku a od tej doby toto mesto v podstate nemám rád. Možno sa to časom zmení.
Ak predsa len zavítaš domov, ktoré miesta rád navštevuješ?
Rád chodievam do Smoleníc, alebo do Modry. Trnavské okolie je úplná rovina a ja mám rád kopce. Ak sa dá, vyrážam práve do kopcov. Ale voľného času je málo, takže keď prídem domov, trávim ho s rodinou. Vždy sa na to veľmi teším, no v poslednom čase to nebýva často.
Nechcel si po skončení Vysokej školy muzických umení ostať v Divadle Jána Palárika v Trnave? Spolupracoval si niekedy s týmto divadlom?
Hneď po škole som dostal ponuku do divadla v Martine a takáto ponuka sa neodmieta. Do trnavského divadla som si vlastne ani nepodával prihlášku. Možno keby neprišla ponuka z Martina, zavialo by ma to práve do Trnavy, ale nestalo sa tak. V Divadle Jána Palárika v Trnave sme zatiaĺ hrali dve predstavenia - Zabudni na Hollywood a Dog´s Heart - divadelná pitva. Obidve dopadli celkom dobre. Môj starší brat Martin tam robil dramaturgiu v hre Korytnačina, ale ja som zatiaľ s týmto divadlom nespolupracoval. Možno v budúcnosti, ktovie.
V akých predstaveniach momentálne účinkuješ? Skúšaš v Martine nejakú novú hru?
Hrám skoro vo všetkých našich hrách a momentálne skúšame Top dogs. Sme ešte len na začiatku, takže je predčasné o tom hovoriť. Prezradím len, že je to z prostredia vysokopostavených manažérov. V tejto sezóne ma čakajú ešte tri skúšobné obdobia, Štúrovci v réžii Doda Gombára, Čajka takisto v Dodovej réžii a nakoniec Cesta životom, kde sa réžie chopí Rasťo Ballek. Okrem toho hosťujem v Bábkovom divadle v Banskej Bystrici v predstavení Kubo v réžii Mariána Pecka.
Prečo si sa rozhodol pre herecké povolanie? Ovplyvnil ťa pritom aj tvoj otec?
Ťažká otázka, ani neviem. Od detstva sa mi páčilo divadelné prostredie. Ako chlapec som mal možnosť chodiť do zákulisia a vidieť, čo sa deje za oponou. Čakával som otca, pričom som niektoré predstavenia videl aj viackrát. Asi to ma doviedlo na javisko. Táto práca sa mi naozaj páči a chcem v nej pokračovať aj naďalej.
Na záver klasická otázka, v akých rolách sa na javisku cítiš najlepšie?
Čo sa týka postáv, ktoré mám rád, sú to role, v ktorých mám možnosť hýbať sa - spotiť sa. Medzi takéto patrí napríklad postava Psa v Bulgakovom Psom srdci. Veľmi dobre sa mi robila aj postavca Colemana Connora v Opustenom západe, ale toto predstavenie sa už nehráva, čo mi je celkom ľúto. Rozmanitosť postáv je obrovská, všetko ma ešte len čaká...
S Mariánom Geišbergom sa rozprávala Ľuboslava Štofková