ko hráča, ho veľmi rýchlo prestanú vnímať ako cudzinca. Tým vlastne už niekoľko rokov ani nie je, pretože získal slovenské občianstvo. Kto vlastne Souleymane alebo radšej Jules je, aké bolo jeho detstvo a futbalové začiatky?
„Ježišmária,“ zareagoval na prvú otázku moslim, ktorý však prekážky v rôznych vierovyznaniach človeka nikdy nevidel. „Pozri sa, aj tak je len jeden Boh. Či už mu hovoríme Ježiš alebo Allah.“ A má pravdu, pokiaľ sú ľudia tolerantní, cudzie náboženstvo im neprekáža. Skôr mal problémy na začiatku so stravovaním. Na Slovensku naďalej pretrváva obľúbenosť bravčového mäsa, ktoré však moslimovia nekonzumujú. Keď nechcel obmedziť svoj jedálniček len na hydinu a ryby, musel sa poobzerať aj po predajcoch baraniny, ktorá je v Senegale, odkiaľ pochádza, veľmi obľúbená. „Na túto krajinu som si zvykol veľmi rýchlo. Už rok potom, čo som sem prišiel som sa vedel bez problémov dorozumieť.“ O jeho pravde svedčí aj neustále vtipkovanie, ktoré je jemu vlastné. Veď kto dokáže v cudzej reči žartovať, je naozaj macher. „Pred príchodom na Slovensko som o tejto krajine nevedel nič. Len toľko, že je to postkomunistická krajina. To mi prezradil môj otec. Ale nad príchodom sem som dlho neuvažoval, vlastne som využil možnosť odísť do Európy.“
Toto Julesove rozhodnutie má svoj logický dôvod. S futbalom začínal v rodnom Dakare, ktorý je v krajine veľmi populárny. Druhý najpopulárnejší šport je zápasenie. „Vlastne ide o zmiešaninu suma a boxu. Protivníci môžu používať ruky, ale nie nohy,“ upresnil pravidlá „senegalského zápasenia.“ On sa však rozhodol pre futbal a jeho prvým klubom bol ASC Thies. Po maturite, ktorú spravil na „A“ išiel študovať na univerzitu, kde hral za Dakar University Club. „U nás je v podstate štúdium už dopredu určené. Kto má pri maturite viac áčok ide študovať právo alebo jazyky. Kto má napríklad „E“ hodí sa viac na fyziku a techniku.“ Jules teda zakotvil na právnickej fakulte, ktorú prerušil až po treťom ročníku. „U nás je to so štúdiom veľmi ťažké. Na práve je približne 1000 študentov na jednej univerzite. Takže sa stane, že sitom skúšok prejde len jedna štvrtina. Na Slovensku si vyberieš šesťročné štúdium a za ten čas ho dokončíš, v Senegale to môže trvať aj desať rokov, pretože opakuješ ročníky. Aj preto mnoho študenotv odchádza do Európy alebo Ameriky, kde je v tomto smere štúdium jednoduchšie.“ Podľa Julesových slov, keby bolo Slovensko francúzsky hovoriacou krajinou, zažila by obrovský príval senegalských študentov. Aj on teda využil príležitosť odísť do Európy. Pod podmienkou, že si školu dorobí. „Lenže sa tak nestalo, a prostredníctvom svojho žilinského manažéra som bol na futbalových skúškach v D. Strede, v Bardejove aj Michalovciach. Na východe republiky som strávil rok. Tam som sa aj naučil hovoriť po slovensky. Kúpil som si aj slovník, ale z neho som sa naučil veľmi málo. Skôr som sa snažil čo najviac komunikovať so spoluhráčmi,“ zaspomínal na svoje futbalové začiatky na Slovensku, na klub s ktorým hral na špici tretej ligy. „Odtiaľ som potom prešiel do druholigovej Jelšavy, už aj s rodákom Lamineom Diagneom, s ktorým som sa spoznal až tu. V Jelšave som strávil dva roky a bojoval o prvé priečky v lige.“ Odtiaľ jeho cesta putovala do Levíc, pod vedenie trénera Jána Rosinského. V čase, keď vo farbách Levíc hral ligový duel v Ličartovciach, konala sa v Dakare svadba. „Bral som si svoju kamarátku Bassine,“ prezradil usmievajúc sa. „Oženiť som sa chcel, ale nechcel som absolvovať sobáš a tak sa celá ceremónia konala v zastúpení,“ dodal. Keby ste prišli k Fallovcom na návštevu, našli by ste množstvo fotiek zo svadby, krásnu Bassine, ale jej manžela nie. Pre našinca dosť nezvyčajné. „U nás doma to zas až také nezvyčajné nie je. Svadby v zastúpení sa zvyknú konať. Viem aj o takej, kde sa snúbenci pred sobášom poznali len z fotiek.“ Iný kraj iný mrav. Kresťanské Slovensko nevie pochopiť moslimské mnohoženstvo, ktoré ma však v týchto krajinách stáročnú tradíciu. „U nás je to normálne, že chlap má viac žien. Uvediem ti príklad,“ začal vysvetľovať medzitým ako si v reštaurácii pochutnával na vyprážanom kuriatku. „U vás sa chlap ožení a po niekoľkých rokoch si nájde milenku, ktorú utajuje. Aj celé roky. U nás chlap druhý vzťah zlegalizuje v podobe ďalšieho manželstva. Ale tak, ako aj na Slovensku alebo v Európe žijú muži, ktorí zostanú s jednou ženou, aj u nás muž môže a nemusí mať viac ako jednu manželku. Záleží to len na ňom.“
Jules sa teda oženil a niekoľko mesiacov po svadbe prišla za ním aj manželka Bassine. Rovnako ako on pred rokmi, aj ona si musela začať zvykať na novú krajinu, kultúru, štyri ročné obdobia a jazyk. „Na začiatku som jej robil tlmočníka. Všade, aj u lekára, ale potom som si povedal, že reč sa naučí len tak, keď bude donútená ňou rozprávať.“ Teraz hovorí plynule aj ona. Ich dcérka prišla na svet 24. júna 2000 v trnavskej nemocnici. Prvé roky vyrastala na Slovensku obklopená materinskou senegalčinou, úradnou francúzštinou a domácou slovenčinou. „Keď mala štyri roky, musela začať navštevovať škôlku, rozhodli sme sa že to bude v Dakare.“ V tomto veku rodičia naložili malú Adju Fatou vo Schwechate na lietadlo do Paríža, odkiaľ putovala do Senegalu. Sprievodkyňu jej robila letuška. Teraz už šesťročná Adja navštevuje základnú školu a mama Bassine je od januára v Senegale s ňou. „Rozhodnutie, že mi Spartak nepredĺži zmluvu ma prekvapilo, ale bral som to ako fakt. S rodinou som nebol už deväť mesiacov, tento piatok za nimi odlietam. Budem doma do konca roka.“
Moslimské rodiny sú známe svojou početnosťou a inak to nie je ani v rodine Julesa a jeho manželky Bassine. „Ja pochádzam zo šiestich súrodencov, sme tak pol na pol, a potom mám šesť nevlastných súrodencov od druhej mamy a to sú všetko baby,“ rozosmial sa. „Bassine má tiež veľa sestier a bratov, ale keď tak rozmýšľam, myslím si, že súčasný ideál sú štyri deti.“ Dcéru už má, teraz by ich mohli doplniť synovia. „Tak to už ja neovplyvním, to nie je na mojom rozhodnutí, ale na rozhodnutí Pána Boha.“
Niekoľko mesiacov potom ako sa Adja Fatou narodila získali Fallovci slovenské občianstvo. „Žijem na Slovensku viac ako desať rokov a pracujem tu. Navyše dôvodov na získanie občianstva som mal viacero. Jedným z nich bolo aj to, že keď som s mužstvom cestoval niekam na sústredenie do zahraničia alebo na zápas, zakaždým mi museli vybavovať víza. Zisk občianstva tieto záležitosti uľahčil. Teraz, keď som občanom Slovenskej republiky využívam aj svoje volebné právo.“
Pri komunálnych volbách však nebude, pretože v tom čase si už bude vychutnávať horúce prímorské slnko svojho rodného mesta. „Ale v januári sa určite vrátim, veď Slovensko je môj druhý domov,“ ukončil svoje rozprávanie 37 – ročný futbalista, ktorý svoju kariéru ešte nezavesil na klinec. Fyzicky sa cíti výborne a vie, že na trávniku ešte dokáže zo seba vydať maximum.
Tatiana Čuperková
