Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky

Prijímajú bolesť i utrpenie, lebo veria, že v budúcom živote sa budú mať lepšie

Do Indie pôvodne ísť nechcel, no nakoniec odcestoval, aby tam vystavil skúške samého seba i svoju vieru. Zamiloval sa do Gándhího zeme, ktorého v tejto krajine ešte stále mnohí uznávajú. Neodolal a povedal si, že do krajiny, kde rezonujú jedni z najkrajší

ch básní rabína Thákura sa raz opäť musí vrátiť. Jezuistký kňaz Martin Halčák by o Kalkate vedel nekonečne rozprávať.
India group bola vôbec prvá misijná skupina zo Slovenska, ktorá strávila v roku 2005 necelých šesť týždňov dobrovoľníckou prácou v indickej Kalkate. Tvorilo ju desať chlapcov a deväť dievčat, ktorí sa pozbierali z kostolov. Súčasťou skupiny bol aj jezuitský kňaz pôsobiaci v Trnave Martin Halčák. Pôvodne do Kalkaty ísť nechcel. „Neťahalo ma to tam. Som dobrá teplomilná kvetinka a radšej som doma, ako by som chodil po svete,“ vysvetlil. Predstavený však rozhodol. India group sa na svoje pôsobenie pripravovala rok. Medzitým robila rôzne prezentácie o Indii po kostoloch i školách a nazbierala asi dvesto kilogramov liekov, ktoré zobrali so sebou. Súčasťou skupiny boli aj štyri zdravotné sestry, z ktorých jedna, keď prišla domov, ostala desať dní na oddelení ARO, pretože dostala štyridsať stupňové teploty. „Pán Boh jej splnil, čo chcela, lebo mala päť týždňov dovolenky,“ hovorí po čase odľahčene Martin. Ich cesta viedla z Viedne do Londýna a odtiaľ priamo do Kalkaty. „Predtým sme už počuli aj videli mnoho vecí o Indii. No keď sme dorazili, bolo to dvakrát horšie.“ Darmo, Slováci nerátali s vysokými teplotnými rozdielmi, štyridsať stupňovými horúčavami či s vlhkosťou. Slováci tam žili priamo v centre Kalkaty v jednom z indických jezuitských domov. „Bolo tam veľmi čisto. Sem tam prebehol nejaký šváb, ale na tie podmienky, aké tam sú, to bolo v poriadku.“ Z niekdajších dverí im urobili postele, na ktoré im naukladali matrace. Pred dvoma rokmi ich tam vraj ešte nemali. Dali sa zaočkovať na všetky možné choroby a zobrali si so sebou aj ďalšie lieky. No predtým, ako začali pracovať medzi chorými, sa skupina vybrala na štyri dni do Himalájí. „Cestovali sme sedemnásť hodín autobusom. Vo dne i v noci bez svetiel. Iba sa trúbilo a obiehalo z každej strany,“ smial sa pri svojich spomienkach kňaz. „Keď sme nastúpili, vodič čakal, aby autobus nešiel prázdny. Zvonku vyzeral krásne, no zvnútra to malo drevené okná, v batožinovom priestore bola špina a na streche zasa ostali všetky batohy mokré. Okrem toho nám za jazdy pustili bollywoodské filmy, v ktorých hrá šesť osôb, z toho jedna dievčina. Tú ukradnú a tí ostatní lietajú okolo nej. Zahrá v ňom zo desať pesničiek, no pre nás jednoducho veľmi nudný film. Oni ich však žerú. A tak nečudo, že popri tom trúbení a filme sme sa vôbec nevyspali.“ Vystúpili v Siliguri, kde dostali džíp, ktorý nemal kľúče. „Požičali sme si ich z druhého. U nás na také univerzálne kľúče ešte fungujú tak akurát do vetriesky,“ povedal. Dorazili do mestečka Kalimpong, ktoré bolo elektrifikované v roku 2000. „Prvá vec, ktorú si tu ľudia kupujú, je televízor a s ním ide aj európska kultúra, ktorá je totálne nevhodná.“ Na to, aby mohli navštíviť ostatné kresťanské komunity, museli najprv prejsť dole k rieke a od nej po ryžových políčkach zasa hore. „Videli sme, ako sa pestuje ryža a koľká robota je potrebná na jedno rizoto. Vyžaduje si obrobiť jeden krát dva metre pôdy.“ Verili by ste, že je to také pracné? Okrem toho, čas v Indii neletí tak rýchlo ako u nás. „U nich čas plynie. Napíšete list a čaká sa naň tri mesiace. Keď sme ich písali domov, trvalo šesť týždňov, kým sa dostali na Slovensko. Takže ten môj prišiel domov až po mne,“ opäť sa usmial.
Budhovi sa neklaňajú, ale ďakujú mu
„Páčilo sa mi, že hinduisti, budhisti, moslimovia či kresťania sa tam navzájom akceptujú. Možno tam kdesi tiež existujú náboženské problémy, ale my sme ich necítili.“ Prevažnú časť obyvateľstva druhej najľudnatejšej krajiny tvoria hinduisti. Potom sú to budhisti, moslimovia a kresťania. Indovia majú cez tri a pol tisíc bohov nehovoriac o rôznych sektách a hnutiach. Kresťanstvo sa do krajiny dostalo prostredníctvom kolonizácie. „Keď som videl indických kresťanov, prekvapilo ma, aké je to náboženstvo živé. My tu máme veľký problém byť kresťanmi. Videl som, ako ľudia vyznávajúci rôzne náboženstvá čítajú posvätné knihy a citáty z nich využívajú aj vo vetách, keď sa spolu rozprávajú. Títo ľudia žijú po celý čas duchovne. Povedať, že som neveriaci, je mimo nich,“ zamyslel sa Martin. Náboženstvo je cítiť stále, na každom kilometri. Všade je nejaký stánok, božstvo či zvončeky, ktoré sú symbolom prežehnania sa u nás. Na každom rohu Kalkaty nájdete posvätný kameň či sošku, ktoré sa striedajú s komunistickými symbolmi, akými sú kosák, kladivo, Lenin či Marx. „Je to obrovský paradox, že medzi nimi je zaradený aj Šiva, Budha, bohyňa skazy Kali, ktorej sa do roku 1972 obetovali živé obety alebo Matka Tereza.“ Inak v Indii je veľa náboženských prvkov, ktoré sa premieľajú. „Napríklad tvár Panny Márie je veľmi podobná Budhovi. V Kalimpongu sme navštívili aj jeden z najväčších budhistických chrámov. Mimo Tibetu existujú tri a jeden je práve tam. Tu sme našli posvätné vlajočky a bubny. Ľudia tam prídu za kňazom, že chcú modlitbu a tak ju zavesia. Tým, že vietor veje zanáša modlitbu až k Bohu,“ vysvetlil nám jezuita a hneď dodal, že takýmto spôsobom sa môžu modliť iba negramotní. Bubny majú podobný význam a často vidieť matku, ktorá nimi točí aj za svoje deti. „Boli sme aj pri samotnej soche Budhu, ktorému sa však neklaňajú, ale ďakujú mu za to, že ich naučil budhizmu. Na znak úcty sme dostali šatku.“ Hoci sú tu ľudia veľmi chudobní, na tvárach im vidno, že sú spokojní. Vôbec im nechýba bohatstvo. Vďaka tomu majú otvorené dvere, cez ktoré môže ktokoľvek prísť. „Keď boli zle oblečení, vždy sa najprv upravili a potom sa nechali odfotografovať. Prekvapila ma ich dôstojnosť.“
Na cestu späť si ľudia z Indie group pre zmenu vybrali vlak. Vraj, aby mali novú skúsenosť. „Lístok sa kupuje tak, že ho vyplníte a čakáte. Povedali nám však, že vlak je plný a preto sme museli vytiahnuť ďalšie papiere a opäť vyplniť ďalší lístok. Nevedeli sme, či vlak vôbec príde. Pre nás prichádzali dosť nelogicky. Dokonca mi to pripadalo tak, že vlak vždy prichádza na prvú koľaj, ktorá bola prázdna.“ Vybrali si druhú triedu a rozdiel od prvej vraj spočíva v tom, že kým u nich v kupé fúkal vzduch dole na nich, v jednotke sa vzduch vysával. Bolo asi štyridsať stupňov a vzduch bol príjemne teplý ako fén. Cestovali asi jedenásť hodín, no pravidelne každých pätnásť minút ich niekto budil a kričal čaj čaj, káva káva. „Takže akonáhle sa nám podarilo zaspať, nás už opäť budili.“
Podivné jednosmerky a mäso na horúcom slnku
V Kalkate je oficiálnym jazykom nepálčina, no ľudia sa snažia rozprávať aj po anglicky a hindsky. „Je tu veľa jazykov a dokonca aj ulice majú niekoľkojazyčné názvy. Aby sa človek vyznal, mal by ovládať všetky. Inak najmodernejšiu mapu sme zohnali z roku 1981.“ Detská práca je oficiálne zakázaná. Neoficiálne deti veľmi veľa a ťažko pracujú. „Mali sme malého sprievodcu, ktorý mal deväť rokov a nevedel vôbec po anglicky. Videli sme sedemnásťročné dievčatá a chlapcov, ako rozbíjajú obrovské kamene a tí menší ich snažia rozdrviť na menšie kúsky. Ledva držali kladivo. Aj preto je u nich negramotnosť obrovská.“
Okrem toho, že doprava funguje tak, že cena sa vždy dohaduje, má Kalkata ešte jednu zvláštnosť. Sú tam časované jednosmerky. „To znamená, že na hlavných tratiach je od siedmej do dvanástej jeden smer a od dvanástej do siedmej druhý smer. Pre zmenu sa v noci chodí oboma smermi naraz.“ Na cestách človek nájde všetko počnúc veľkými kamiónmi, malými taxíkmi, autíčkami, autorikšami či cyklorikšami až po obyčajné rikše a posvätné kravy. „Tie si chodia hore dole. Mysleli sme si, že sa ich človek nemôže ani dotknúť, ibaže tie je potrebné aj dojiť. Tá najnižšia kasta to má dovolené a akonáhle je tam nejaká krava voľná, hneď si ju priviažu k stromu“. V Indii sú kasty oficiálne zrušené, ale rozdiely tam badať. „Nevidel som u nich strednú vrstvu. Buď je tam extrémne bohatstvo alebo extrémna chudoba. V Kalkate žije aj jeden z najbohatších mužov sveta, ktorý sa volá Tata. Má tam všetko, od čajovníkov, cez telefóny až po automobilku.“
Všade je plno bezdomovcov. „Videl som dokonca chlapa, ktorý mal zožrané nohy z potkanov a jeho rany bolo zmiešané so špinou a krvou. Keď bol človek malomocný, automaticky mu amputovali končatiny.“ Voda v Indii je špinavá a septická. Ulice a chodníky slúžia ako verejné sprchy, kde sa ľudia umývajú. „Mäso je rozvešané priamo na ulici a keď sme videli, v akých podmienkach ho skladujú, povedali sme nášmu kuchárovi, aby nám ho nerobil a nech robí ryby. Keď sme videli, ako tá voda v rieke Hoogliy, ktorá tam preteká ako vlas matky najposvätnejšej rieky Gangy, zapácha a aká je špinavá, povedali sme mu, aby nám urobil syr. No keď sme v predajni videli, ako na tie syry od rána do večera svieti slnko, tak sme mu povedali, že nech varí, čo chce.“ Ovocie je vhodné jesť iba to, čo sa dá olúpať. „Najchudobnejší ľudia sa tam dožívajú tridsaťpäť rokov.“ Kuchyne sú na každom rohu. Všade robia povestné chapatti, ktoré pozostáva z ryžovej múky zmiešanej s vodou. „Je sa to buď s niečím sladkým alebo slaným, väčšinou však k pikantným omáčkam. Keď som im dal ochutnať našu polievku, povedali, fajn, je to dobré, ale nerozumieme, prečo pijete takú slanú teplú vodu. Nešlo im to do hlavy. Povedal by som tiež, že žena je nižšie ako posvätná krava. Je niečo ako majetok a poobede už nemá čo robiť vonku. Keď, tak len s manželom.“ Môže ísť len na nákupy, zobrať dieťa do školy alebo z nej. Najchudobnejšie chodia po reštauráciách a berú uhlie, pretože v Kalkate raz elektrina ide a raz nie. „Preto reštaurácie väčšinou fungujú na uhlie a to, čo sa nespáli chudobné ženy preberú, aby mali na čom variť.“ Kalkatské metro bolo prvým postaveným v Indii. Je veľmi čisté a vo vnútri je veľmi veľa televíznych programov.
Skúška za skúškou alebo ako začať spolupracovať
„Každý z dobrovoľníkov mal presne stanovený program. Vstávali sme o piatej a o pol šiestej sme odchádzali do domov, kde sme pracovali. Raňajky pozostávali z z jedného banána, alebo z jedného kúska chleba a šálky čaju s mliekom. Aj keď sa človek najedol, ostal hladný.“ O ôsmej už každý pracoval vo svojom dome. „Pri mojej práci som pral oblečenie a rozvešal prádlo, upravil postele, masíroval chorých ľudí, holil som ich, strihal a venoval som sa im. Robil som všetko, čo sa týka starostlivosti o staršiu osobu.“ Poobede už všetci obedovali spolu. „Veľa času sme na kultúrne pamiatky nemali, hoci ich v Kalkate nie je veľa.“ Čo sa týka daných domov, v jednom z nich, v materhouse, je pochovaná aj Matka Tereza. Jej nasledovníčkou je sestra Nirmala, ktorá je Nepálčanka. „Hrob matky Terezy je veľmi príjemný na dotyk kvôli tomu, že sú vysoké teploty a keď sa človek dotkne toho mramoru, je to veľmi príjemné. Od únavy tam dokáže aj zaspať. Hoci je vonku obrovský hluk, pri tom hrobe to akosi necítiť.“ Žijú tu sestry novicky, ktoré si po svätej omši perú sami oblečenie. „Niektorí sa ich pýtajú, prečo si nekúpia pračky, ale oni tam nemajú elektrinu a ani nepoužívajú elektrické spotrebiče. Všetko robia ručne a na osprchovanie im stačí jedno vedro.“ V jednom z domov, v Šušubavane pracovali iba dievčatá a robili klasickú prácu okolo detí. „Druhý dom Khalighat je známy tým, že človek vstúpi a hneď príde medzi chudobných. Tu bolo potrebné poumývať podlahu, aby neprišli potkany, pretože Indovia, ktorí vládzu, jedia väčšinou na zemi. Ostatných sme kŕmili sami.“ Martin pracoval v dome, kde sa staral o Indov, spolu s vyznávačom Hare Krišna či iných náboženstiev. „Nemali sme problém. Z hodinu na hodinu som sa stal kaderníkom a prvý krát v živote som tam niekomu strihal vlasy. Holil som ľudí s takými vecami, že u nás sa s nimi ani nikdy neholilo. Niekedy sa stalo, že do domu prišiel chorý a bolo potrebné sa oňho hneď postarať, umyť ho a poumývať mu rany. Väčšinou to boli ľudia z ulice, zo smetísk. Mnohí z nich boli bez nôh. Keď jedného z nich previezli k nám, až po troch dňoch začal rozmýšľať, kde je, že má čistú posteľ a má čo jesť. Keď som mu išiel dať tanier, mykal sa, pretože nevedel, či dostane bitku.“ Títo ľudia sú často v takom stave, že už im niet pomoci. Sestričky chodia po kalkatských smetiskách a uliciach a zháňajú ich. Keď sa vyliečia, majú dve možnosti, buď ísť preč a nájsť si prácu alebo ostať pracovať v dome za stravu. „Neplakal som, ale v prvých dňoch človek akoby kričal, Panebože, ako je to možné, že je tu až taká chudoba. Až potom, kým človek nepochopí, ako mu Boh hovorí, preto som ťa poslal tam, aby si ju zmiernil. A človek už potom nenadáva, ale spolupracuje.“
Budú sa mať v druhom živote lepšie?
„Pri rozdaní obeda bolo takou zvláštnosťou, že po tom, ako sme sa pomodlili, sa tlieskalo dvadsať sekúnd, kedy sa ľudia modlili k vlastnému bohu za to, že mali v ten deň čo jesť. Keď nebolo, tlieskali, lebo Boh nám dnes nedoprial a asi vie prečo. Stalo sa, že dvakrát sme nemali čo jesť.“ Posledným domom bola leprocity, kde pracujú celé rodiny za toho člena, ktorý má lepru. „Je to také mesto v meste a tí, ktorí majú lepru, musia kričať presne tak ako malomocní vo svätom písme, aby človek neprišiel k nim a nedostal ju tiež. Pritom zvonia výrazným zvončekom. To bola najťažšia časť pre mnohých z nás, pretože tam bol nepríjemný zápach z toho, ako ľuďom odumiera mäso. Deti sa tam stále môžu stretávať so svojimi chorými rodičmi, ale cez plot, aby sa ich nedotýkali. Lepra nie je drahá na vyliečenie, ibaže nemajú peniaze. Na jej vyliečenie stačí dvadsať dolárov.“ Často neboli anestetiká. „Museli sme držali ľudí, aby sa nemykali. Ich hinduistická viera je však taká, že človek prijíma bolesť a utrpenie, aby sa mal v druhom živote lepšie. Tým, že sme pracovali v domoch, sme stretli aj ľudí, ktorí boli na kraji smrti. Zomiera ich však čoraz menej.“ Ľudia tam umierajú ako na páse. Priemerne má žena má osem detí. „Často aj viac, ibaže v tom špinavom prostredí umierajú na podvýživu. Matka to však neberie tragicky. Vníma to tak, že niečo v tomto živote musí pretrpieť, lebo v minulom niečo urobila zlé. Vymôcť sa z toho kruhu, je možné buď dobrým životom alebo ísť do najposvätnejšieho mesta a zomrieť tam alebo sa okúpať v Gange.“ Zvláštne je, že tak ako Martin do Indie ísť nechcel, príchode povedal svojmu predstavenému: „Hneď ako budeš môcť, pošli ma tam alebo niekam na misiu.“ „Vie, že títo ľudia žijú stále s Bohom. Keď sme im večer priniesli chlieb, vždy si niečo odložili, aby mali aj na ďalší deň. Majú radosť zo života a človek cíti akúsi slobodu nielen v ich náboženstve, ale vo všetkom, čo žijú.“
Petra Nagyová, foto: India Group

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  2. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. Magazín SME Ženy už v predaji
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Magazín SME Ženy už v predaji
  2. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  5. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  6. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  7. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  8. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  9. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  10. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 384
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 23 675
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 722
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 306
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 16 206
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 13 295
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 282
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 320
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 314
  10. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 492
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trnava - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trnava

Trnavská automobilka sa aktívne zapojí do testovania zamestnancov

Štát umožnil firmám nad 4 000 zamestnancov, aby urobili testovanie v rámci celoplošného testovania vo vlastnej réžii.

Produkcia áut v trnavskej automobilke Groupe PSA Slovakia

FOTO: Jesenná atmosféra v Dolnej Krupej

Pozrite si pekné fotografie z prostredia parku pri miestnom kaštieli.

V Trnave bude pre testovanie na COVID-19 pripravených 55 odberových miest

Mestský úrad v Trnave zverejnil okrem zoznamu odberových miest aj zoznam ulíc, ktoré k týmto miestam pričlenil. Primátor Peter Bročka ľudí prosí, aby prišli na pričlenené odberové miesto.

Ilustračné foto.

V Trnave sa za administrátorov a dobrovoľníkov prihlásilo 763 ľudí

Za dobrovoľníkov a administratívnych pracovníkov pri celoplošnom testovaní na COVID-19 sa formou online dotazníka v Trnave za menej než jeden a pol dňa prihlásilo 763 ľudí.

Trnava

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V niektorých obciach v okolí Trnavy testovanie nebude

Pôvodne začali v okrese Trnava s prípravami na testovanie všetky obce, niektoré však dostali informáciu o pričlenení ich odberových miest k susedným obciam.

Vodič autobusu náraz neprežil. Cesta je neprejazdná

Dôvody, pre ktoré vodič náhle zmenil smer jazdy, polícia preveruje.

Zoznam odberných miest v liptovských mestách

Pozrite si, na akých miestach sa bude konať celoplošné testovanie na Covid-19 v liptovských mestách.

Situácia na Liptove sa zhoršuje, oba okresy zaznamenali rekord v počte pozitívne testovaných

Za jediný deň pribudlo na Liptove 254 ľudí, ktorým potvrdili nákazu koronavírusom.

Už ste čítali?