Pomaly, ale isto sa končili prázdniny. Rodičia vyhlásili, že tieto prázdniny sa už asi nikam nepôjde a šanca, že zase nebudem sedieť doma bola 1:99.
Jedného dňa som išla s mojou babinou za maminou do roboty a jej kolega mi povedal, že mamina išla do cestovnej kancelárie. Išli sme teda za ňou, a hádajte čo povedala! Ide sa na dovolenku! Samozrejme, bola som z toho celá nadšená. Bol piatok a odlietať sme mali v stredu. Nevedela som sa dočkať kedy už bude streda. Hop, a už tu bola. Skoro ráno nás môj ujo odviezol do Bratislavy na letisko. Dosť dlho nám trvalo kým sme všetko vybavili. Pred vstupom do lietadla sme museli dať všetko kovové zo seba dolu aby sme nezačali „pípať“. Batohy nám preverili niečím, čo vyzeralo ako rőntgen. No nakoniec sme všetko zvládli a konečne som si sadla do lietadla (po prvý krát). Najprv sa lietadlo pomaly posúvalo na štartovaciu dráhu, potom sa rýchlo rozbehlo a nakoniec vzlietlo. Pritlačilo ma to k sedadlu a zaľahlo mi v ušiach, ale ten pohľad stál za to! Chvíľu som videla z okna iba polia a domy, ale potom sme vzlietli až nad oblaky. Bolo to úžasné. Niektoré oblaky vyzerali ako ovečky a iné ako kopce v diaľke. Leteli sme hodinu a 45 minút. Keď sme v Bulharsku pristáli, bolo tam teplo, inak ako doma. Našli sme si kufre a išli sme smerom k pani, ktorá držala v rukách tabuľu s nápisom našej cestovnej kancelárie, tá nás poslala k tmavozelenému autobusu, ktorý nás mal konečne doviesť do cieľa. V penzióne sme si rýchlo vybalili veci a utekali k moru. Ani nám nevadilo, že v ten deň boli pri brehu vyplavené morské riasy, hneď sme sa tam vrhli. Keby som nemusela spať a jesť, bola by som pri mori celý deň, hádzala by som sa do
vĺn a zberala na brehu mušle. Dlho do noci celé mesto žilo, všade boli stánky, rôzne atrakcie a veľa ľudí, takže sme spávať chodili až po pol noci.
Pár krát sme vliezli aj do „sladkej“ vody v bazéne, ale väčšia zábava bola pri mori. Našla som si aj novú kamarátku, Kristínku z Čiech. Keď si naši rodičia išli niekam sadnúť, tak sme sa spolu hrali a rozprávali.
A tak strašne rýchlo nám plynul každý deň. Museli by sme tam byť dlhšie, aby sme si všetko užili tak ako treba, veď uznajte, 7 dní je málo. A ani som sa nenazdala a už som zase doma. Ale aj keď dovolenka prebehla tak rýchlo, budem mať celý školský rok na čo spomínať. A keď sa budem celý rok dobre učiť, tak dúfam, že ma na budúce prázdniny zase rodičia prekvapia vetou: IDEME K MORU!!!!
Barborka Legényová z Trnavy
