édiu maľby s hadím motívom.
Až nasledujúci cyklus plátien pod názvom Hadia geometria bol pre maliarku bodom obratu. Možno aj preto sa tieto diela v súčasnosti nachádzajú aj v pražskej Národnej galérii. „Som geometristka,“ hovorí o sebe autorka, pre ktorú geometria vždy predstavovala veľkú výzvu a znamená pre ňu pekné a precízne vyjadrovanie sa. „Paradoxom je, že na Slovensku sú iba dvaja geometristi, ktorí šíria túto líniu, moja žena a maliar žijúci na východe Slovenska v Rožňave, Adam Szenpétery,“ vysvetlil nám Máriin manžel Blažej Baláž a so smiechom dodal, že „obidvaja sú úplným opakom technokratických ľudí a ťažko zvládajú ani mobil či internet.“ Keď Mária Balážová doštudovala a začala robiť svoje prvé diela, mala 28 rokov. „V tomto je rozdiel medzi našou a súčasnou generáciou. Za minulého režimu nás vyrážali s tými najlepšími vecami,“ zaspomínali si na niekdajšie časy manželia. „Kto by vás vtedy vystavil? Na to, aby sa tak stalo, musel byť človek kandidátom zväzu alebo vo fonde. Tvoriť sme nemohli, nemali sme na to čas, pretože škola nás drela. Nebol ani priestor na samovzdelávanie a maľovali sme po nociach len to, čo nám škola prikázala,“ dodali. V tom čase boli prvoradými témami Pozdrav strane či Výročie z februára a tí umelci, ktorí rýchlo prišli a zablysli sa, aj skoro odišli. Až z roka na rok bolo cítiť uvoľnenie. Máriu Balážovú geometrické tvary sprevádzali už akosi od počiatku. Určite na ňu malo vplyv aj štúdium textilu na Strednej umeleckej priemyselnej škole, ale aj práca v divadelných dielňach, kým sa nedostala k štúdiu kostýmu a scénografie na vysokej škole. „Vždy som mala perfektnú konštrukciu strihov. Pre mňa bola geometria výzvou, pretože svojimi schopnosťami som bola disponovaná k tomu, aby som ten geometrický tvar urobila perfektne. A to sa podpísalo v tom psychickom vnútornom, lebo keď človek vidí, že k tomu má predpoklady, tak vytvára a stavia tú stavbu od tých najmenších tehličiek,“ povedala M. Balážová, ktorá dokonca v Amerike získala čestné uznanie za cyklus svojich kresieb. Na súťažnú výstavu ich práce poslal jej manžel Blažej. „Vtedy si na Slovensku každý myslel, že takých cien tu budú tisíce. Neskôr to zapadlo, ale keď sa na to spätne pozrieme, tak zistíme, že za tých šestnásť rokov tých cien tak veľa nepadlo,“ povedali. „Každá cena je veľká vec a nemusíte ju vôbec dostať alebo prejsť porotou, ktorá pozostáva z niekoľkých renomovaných výtvarníkov. Jednoducho to dielo musí v ich očiach obstáť,“ pokračovala výtvarníčka, ktorá tiež pôsobí ako vysokoškolská docentka. S manželom ju však trápi, že na Slovensku neexistuje žiadna podpora neziskového umenia a zdá sa im zvláštne, že na kultúru financie nie sú, ale na odmeny a platy politikov áno. „Ak má niekto milióny, je dôležité si uvedomiť, že od týchto ľudí sa očakáva umenie podporovať. Nie je dôležité buď poctivo alebo nepoctivo zbohatnúť, ale nezabúdať na umenie, ktoré je vysoké a nezodpovedá pod kategóriu hamburgerového umenia či senzácie alebo pop umenia. Je to umenie vysokého rangu, ktoré raz v histórii bude bodovať,“ skonštatovala autorka a jej manžel dodal: „Toto bude tá investícia. Veď vieme, čo veľkí zbohatlíci kupujú, samé gýče, diletantov, jedličky, háje a kytičky, maľovanú Trnavu či Bystricu a rôzne anekdotické príbehy s komickými postavičkami.“ Málokto si uvedomuje, že na západe sa do umenia investuje. „Ak tu chcete vydať monografiu, dá sa to jedine z viaczdrojového financovania. Musíte písať na rôzne miesta a všade sa vás pýtajú, koľko vám dali tam? Alebo sa opýtajú, na čo im máme dávať, ak tie peniaze aj tak nedostanú? Každý sa odvoláva na toho druhého. Pritom galéria nemá dostatok peňazí, aj z tých sa musia zaplatiť zamestnanci a účty za energie. Na výstavy neostane nič a všetci vám povedia, veď píšte granty. A tak celý rok nerobím nič, iba vypisujem granty a vždy mi znepríjemňujú život tým, že ešte niečo chýba. Je to strašná byrokracia a podľa mňa je slovenský výtvarník mimo Bratislavy ako Aloijs Jirásek proti všem,“ povedal B. Baláž. V porovnaní so západom, má maliar svojich asistentov. Okrem toho, v iných krajinách ide okolo 2,6 percenta z hrubého národného produktu na kultúru. U nás 0,6 percenta. Mária Balážová si myslí, že v pražskej Národnej galérii môže vystavovať najmä vďaka jej riaditeľovi Knížákovi. „To, že som sa ocitla v jej zbierkach, je aj vďaka jeho mentálnemu nastaveniu, pretože on si umenie naozaj váži. Cení si, keď si niekto buduje svoj program, ide do hĺbky a tvrdo svojou cestou systematicky a sústredene sa svojim dielam venuje bez nejakých ovácií. Len preto, že je to vážny a hlboký človek, som mala možnosť sa tam dostať a samozrejme aj vďaka tomu, že ešte existujú takí osvietení ľudia, ako sú manželia Jelínkovci. Sú to Česi, ktorí žijú vo Švajčiarsku, veľmi bohatí ľudia, ktorí podporujú výtvarné umenie v Čechách a predtým tiež podporovali akadémiu formou štipendií pre mladých výtvarníkov,“ vysvetlila. Práve dlhodobá spolupráca Národnej galérie v Prahe a pražskej Akadémie výtvarných umení s Nadáciou Jelínkových umožňuje už niekoľko rokov rozširovať zbierku súčasného umenia o diela prevažne výtvarníkov mladšej generácie a podľa Balážovcov sú v tomto Česi na rozdiel od nás stále ďalej.
Petra Nagyová, foto: B.B.
