Trnavská posádka a piešťanskí letci v SNP

významne prispeli. Ak si chceme SNP v súčasnosti pripomenúť, sme odkázaní na spomienky jeho účastníkov. Čas, ktorý uplynul, preriedil aj rady tých, čo mali šťastie a vrátili sa z bojov.
Historik dr. Pavol Šimunič opisuje situáciu v Trnave v čase príprav účasti v povstaní: „Vojenskú posádku tvoril náhradný prápor, ktorý mal osemsto štyri mužov základnej služby. Veliteľom bol od 15. júna 1943 kapitán Andrej Benka – Rybár. V apríli 1944 bol do Trnavy veliteľom pozemného vojska plukovníkom generálneho štábu Jánom Golianom vyslaný nadporučík Karol Fraňo. Jeho tajným poslaním bolo organizovať účasť vojenskej posádky v povstaní. Oficiálne bol zaradený ako mobilizačný dôstojník. Do príprav zapojil kapitán Mikuláša Čordáša, rotmajstra Jána Málika, desiatnika Štefana Šubu, kapitána. Karola Petza a ďalších. V raňajších hodinách dňa 29. augusta bola hrozba okupácie Slovenska nemeckými vojskami istá. Prišli na pozvanie prezidenta Tisa, aby potlačili povstanie. Podplukovník Golian vydal o 10.15 hodine rozkaz na vyhlásenie najprísnejšej bojovej pohotovosti. V trnavskej posádke bolo okamžite zvolané zhromaždenie dôstojníkov a rotmajstrov. Mužstvo nastúpilo na nádvorie kasární. Začala sa formovať kruhová obrana mesta, ktorá bola kamuflovaná ako obrana proti presile partizánov, ktorí sa údajne nachádzajú v okolí Trnavy. Pohotovostný prápor pod velením nadporučíka v zálohe dr. Jána Benka obsadil prístupové cesty k mestu od západu a po železnici od Cífera. Iný prápor pod velením kapitána Mikuláša Čordáša obsadil dôležité strategické miesta v meste a pozatýkal miestnych fašistických prominentov. 30. augusta o 9.00 hodine vyhlásil miestny rozhlas mobilizáciu. Nadporučík v zálohe Ľudovít Žvach spomínal, že chýry o udalostiach v kasárňach sa v meste a jeho okolí rýchlo šírili, že už v noci a skoro ráno prichádzalo do kasární veľa mužov a dobrovoľne sa hlásili, že chcú ísť do povstania. V popoludňajších hodinách sa situácia náhle skomplikovala. Velitelia po nadviazaní spojenia s okolitými posádkami zistili, že posádky v Hlohovci, v Seredi a v Nitre do povstania nepôjdu. Rozhodnutie veliteľov a vojakov ísť do povstania neovplyvnili ani prezidentom vyslaní vyjednávači, ani telefonáty prezidenta Tisa a ministra národnej obrany Čatloša, v ktorých ich odhovárali od účasti v povstaní. V tejto zložitej situácii velitelia pochopili, že kruhová obrana mesta by bola katastrofou nielen pre vojsko, ale aj pre celé mesto. Približne o 15.00 hodine odišlo asi 3500 vojakov z Trnavy smerom na Hlohovec na 48 nákladných, 23 osobných autách a 130 konských povozoch, s veľkým množstvom rôznej vojenskej výstroje a výzbroje. Prvého septembra dorazili do Žarnovice, kde ich reorganizovali ako pluk a dostali krycie meno Dunaj. V tom istom čase už vchádzali do Trnavy od Trstína nemecké jednotky. Prvé bojové stretnutia s nemeckými vojakmi boli v nasledujúce dni.“
Elemír Čelko opisuje situáciu piešťanských letcov. „Po uväznení Kukorelliho, Kolembusa, Hanzla, Daneka a iných, sa stal ústrednou postavou pre prípravy odboja stotník letectva Ivan Haluzický. Ilegálna skupina, ktorú viedol, získavala pre odboj čo najväčší počet dôstojníkov, poddôstojníkov a vojakov. Príprava na odchod do povstania bola vysvetľovaná, ako príprava na boj proti partizánom. Veliteľ Haluzický vydal posledné pokyny pre materiálne a technické zabezpečenie odchodu na stredné Slovensko 27. augusta. Zložitosť pomerov, ktoré nastali, vyvolávali medzi vojakmi nervozitu. To mohlo zapríčiniť prezradenie celej akcie. 29. augusta asi o 22. hodine odišli vojská ako autokolóna cez Topoľčany smerom na Havran. Kolóna pozostávala z 33 nákladných áut, dvoch autokarov, dvoch motorizovaných cisterien s vlečkami, štyroch poľných kuchýň a troch osobných áut. Do Sliača Hájnikov dorazila ráno 30. augusta. Stotník Haluzický odišiel po inštrukcie do Banskej Bystrice. Nakoľko jednotke hrozilo bombardovanie Nemcami, ukryla sa v horách neďaleko Badína. Tu bola na rozkaz velenia z Banskej Bystrice reorganizovaná ako motorizovaný peší prápor. Prvé boje s nepriateľom absolvovali už 31. augusta v blízkosti Hronského Beňadika.“
Osobitnou slávou, ale aj ťažkou kapitolou boja proti fašizmu bolo podľa pamätníkov hnutie na myjavských kopaniciach. Do boja proti fašizmu neboli zapojení len partizáni, ale aj občania. Situácia bola taká, že nebolo možné určiť, čo je nebezpečnejšie, byť partizánom alebo partizánom pomáhať. V každom prípade to bola hra o život.

Vďaka podkladom, ktoré redakcii MY – Trnavských novín poskytol Ondrej Juriga spracovala Renáta Kopáčová.