to trojice najväčším ťahákom pre návštevníka. A to nielen pre možnosť príjemného oddychu v Chate pod Rysmi, ale predovšetkým pre jedinečný výhľad z nich na všetky strany. Pravda, treba mať šťastie a vystihnúť primerané počasie. S 2499 metrov vysokým vrcholom tatranských Rysov sa však dlhé roky spája turisticko – spoločenská akcia známa ako Medzinárodný výstup mládeže na Rysy. V tomto roku sa uskutočnila po päťdesiaty raz, a konečne aj domáci priznali, že má silnú konkurenciu v podobe Nonstop jazdy cykloturistov Trnava – Rysy. Pravda, tie slová o konkurencii boli tak troška aj šteklením medzi rebrami. Zatiaľ sú obe podujatia navzájom previazané, a hádam tak aj zostane. Faktom však bolo, že pri tohtoročnom podujatí z 550 návštevníkov „veľkých“ Rysov, bola stovka takých účastníkov – cyklistov i turistov, ktorých sem priviedli trnavskí organizátori. Ľahko vypočítame percentuálny podiel a zistíme, že titulok nie je až taký nadnesený. V každom prípade trnavská cyklojazda, na budúci rok sa uskutoční po 30. raz, stala samozrejmou súčasťou známeho tatranského podujatia.
Na začiatku bolo vstávanie do tmy
Pravda iba pre cyklistov a členov technického zabezpečenia cyklojazdy. Príprava ročníka samotného začína totiž nedlho po skončení toho predchádzajúceho. Ako každý iný špás, aj „trnavské Rysy“ čosi stoja. Ešteže od samotného obnovenia cyklojazdy v polovici deväťdesiatych rokoch stojí pri nich mesto Trnava svojimi korunkami, poslednou dobou sa pridal Trnavský samosprávny kraj, ba formou projektu sa čosi získalo aj z Ministerstva školstva SR. Ale i tak sú dôležitou zložkou príspevky sponzorov, pretože nie je poslaním zarábať, ale hľadať spôsoby ako doviesť mladých i starších k športovaniu, do prírody, k turistike. Aj preto organizátori už po druhý raz spolu s cyklistickým peletónom vypravili na trasu turistický autobus pre tých, čo sa chcú zoznámiť s typickou atmosférou podujatia aj mimo cyklistického sedla. Plný autobus účastníkov bol svedkom, že sa to podarilo. Keďže štartovali až predpoludním, neboli svedkami dramatickej naháňačky trnavskej polície s prchajúcim osobným automobilom na Prednádraží ráno o tretej hodine. Skončila však skôr, než naša jazda stihla začať. Takmer sa za svitu mesačného kosáčika podarilo dodržať stanovený termín – 03,45 LSEČ. S oneskorením troch minút sme vyrazili rýchlosťou primeranou tme a neosvetlenej ceste. No i tak sme neunikli pozornosti skupine „buditeľov rána“ v bučianskom motoreste. Keďže nik nepredriemal ani kruhovú križovatku vo Fraštáku, onedlho sme boli už na ceste k prvým „hupákom“. Pred nimi sme už v zbernom autobuse čakali na jedinú dámu v peletóne, 18-ročnú Alenku z Piešťan. Tá si pred štartom pre istotu nechala na cestovnej mapke vyznačiť všetky kopcovité úseky, aby sa im „vyhla“ využitím spomenutého „zberáku“. Čakanie bolo márne. Držala sa až na jeden moment statočne. Takže, slečny i dámy, dá sa to absolvovať aj bez rozdielu pohlavia. O veku sme dostali dostatok dôkazom už v predchádzajúcich ročníkoch. Zatiaľ najstarím bol jeden 63-ročný Skaličan. Tentoraz bol vekový rekordér ročník 1948 so šancou ešte dorásť.
Peletón veľkým prekvapením
Dokonca veľmi príjemným. V tomto ročníku už chtiac-nechtiac musel organizačný štáb vyhovieť požiadavkám dopravákov a urobiť si rekognoskáciu celej trate. Bolo to nakoniec potrebné, pretože sa po rôznych úpravách komunikácií menila samotná trať a ako sa ukázalo, aj jej dĺžka. Oficiálne predstavuje 300,5 km. Navyše sme si prezreli aj (staro)nové táborisko. Po dlhých rokoch sme končievali v Športkempe patriacom slovenským turistom z KST. Po jeho predaji to teraz bol o čosi bližší EUROCAMP FICC. Karavánmi na kempovanie sme síce vystrojení neboli, ale napodiv jeho funkčné zásuvky dobre poslúžili na nabíjanie mobilov či kamier, ba aj jednej rýchlovarnej konvici. Horšie to už bolo s tamojšími hygienickými zariadeniami. Funkčné v typicky slovenskom ponímaní. Ale to všetko bolo v skoré štvrtkové ráno ešte len pred nami. Pri inšpekčnej ceste sme konštatovali napodiv prekvapujúco dobrú kvalitu slovenských ciest. Aspoň teda tých, po ktorých bola cyklojazda nasmerovaná: po spomínanom Hlohovci nasledovali Topoľčany, Partizánke a Horné Hámre, kde už od samotného začiatku vzdávame hold padlým z trnavskej posádky za SNP. Nasleduje Žarnovica, Žiar nad Hronom a potom Stráže pod Zvolenom. Je to presne polovica cesty i miesto obedu. Odtiaľ Banská Bystrica, Podbrezová, Čertovica, Hybe a Važec, táborisko Rysov pod Tatranskou Lomnicou. A čo s tou chválou na peletón? Pri každom ročníku sa vcelku nekompromisne presadzujeme zásadu, že naša cyklojazda, to nie sú preteky. Tentoraz všetkých 39 účastníkov túto zásadu dokázalo pochopiť, držali sa vcelku v jednom balíku, čím si uľahčovali jazdu navzájom. Bez veľkých problémov sa vyštverali aj na vrchol Čertovice, dobre si organizovali náročné časti, kde bola silná automobilová doprava a do cieľa prišli tentoraz v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi o celú hodinu skôr. Takže domáci pod celými Tatrami mohli ešte za vidna obdivovať naše žiarivo oranžové tričká, ktoré mali všetci cyklisti oblečené. Bolo to tak pôsobivé, že aj pán primátor Vysokých Tatier si nás všimol. Aj mal k tomu čas. Miestni dopravní policajti, ktorí nás sprevádzali, ho jednoducho zastavili a on takmer zmeškal schôdzku s predsedov SOV. Myslím, že by nás pochválil aj tréner Haťapka, ktorý ešte v dobách veľkých etapových pretekov dal prednosť trnavskému pelotónu so slovami:“ Idete už dve hodiny a prešli ste 50 kilometrov. Títo sú cykloturisti a do večera musia byť v Tatrách. Kde budete vy?“
Tatry sa zazelenali, ale .....
Svorne sme konštatovali, že Tatry sa po katastrofe z novembra 2004 zatiaľ ešte nezmenili. Drevo je síce z podstatnej časti poodvážané, no to ostatné je stále také, ako by sa tadiaľ prehnala cunami. Pravda, prírode na rozdiel od človeka nemožno uprieť snahu. Až na to povestné zhorenisko pri benzínovej pumpe dokázala vyhnať aspoň nízku zeleň, takže pomedzi pováľanými pňami sa zelená trávička a kvitnú horské byliny. Ako zázrak pripadajú návštevníci sporadicky sa ukazuje maličké ihličnatany, rastúce aj bez ľudského „zásahu“. Len aby ich kvôli tomu o pár rokov nevyťali ako neposlušné, na vianočné stromčeky. Aj sme my dolniaci špekulovali kde a či by sa ešte zmestila dajaká zjazdovka alebo hotel, ale nik so zodpovedných nás nezačul. Preto pri každej návšteve Vysokých Tatier pozor. Ešte stále tam vyzerá všetko inak, než sme si pamätali a tak aj tentoraz sme chytali cyklistov, ktorí sa jednoducho nedokázali zorientovať a pustili si to radšej priamo do Popradu. Ale čo už tam. Aj keď sa tamojší stihli pochváliť, že jediný na Slovensku získali taký reiting ako Trnava. To primátor Vysokých Tatier Ing. Ján Mokoš sa počas prijatia na svojom úrade pochválil, že šéfuje mestu, ktoré má na meter štvorcový rovnakú rozlohu ako Praha. To, že aj pri započítaní všetkých kamzíkov do počtu obyvateľov musí poznať všetkých podľa mena, už nekomentoval. Ale ponúkol slivovicou, napísal pekné želanie Trnave i Trnavčanom do našej kroniky, spomenul, že je bývalým letcom a zberá odtlačky poštových pečiatok. Keď už som v tejto chválenkárskej polohe, o niekoľko hodín neskôr dostalo mesto Trnave oficiálne ocenenie za pomoc pri dlhoročnom organizovaní nášho cykloturistického podujatia, TJ Elán Trnava za samotnú jeho organizáciu a zo štyria od nás zo štábu za pozíciu „otcov zakladateľov a realizátorov“. Medaila bola vyrobená z kalamitného dreva. Pre istotu sme sľúbili, že na budúci rok to v oceneniach vrátime, no kalamita nebude potrebná.
Aj počasie je treba si zaistiť
Ak minulý rok skončil mnohodňový lejak v Tatrách dve hodiny pred našim príchodom, tentoraz podľa slov domorodcov pred dvomi týždňami. Ale i tak sa pri našom príchode mraky preháňali od Kriváňa až za Kežmarský štít. Tí čo mali výstup za sebou sa sťažovali na silný vietor, ba pre istotu mnohých nevpustili ani na vrchol. V ďalšie dni sa počasie lepšilo a pretože zákon schválnosti účinkuje aj v Tatrách, najkrajšie bolo v nedeľu, keď sme už vlastne odchádzali. No i tak, kto chcel, mohol sa aj pripáliť. Kto nechcel, mohol žiť nočným životom a vidieť na oblohe hviezdy, súhvezdia i hmloviny, ktoré doma nikdy neuvidí. Väčšina však žila vo dne aj v noci a takú drobnosť, akou je počasie si priveľmi nevšímali – okrem tatranskej rosy. Tá bola neprehliadnuteľná. Do rána jej bolo za štamprlík a našli sa i takí, čo ňou potom zapíjali ranný štartovací pohárik horca. Aj ten bol dôležitý. Veď bolo treba využiť na aktívnu činnosť každú minútu. Možno to z predchádzajúceho nevyplýva, ale okrem Rysov to bol aj Kriváň, boli to tatranské doliny, chodníčky i vysokohorské chaty, všade tam Trnavčania boli aktívni. Až pôjdete nabudúce na symbolický cintorín pod Ostrvou, prejdite aj okolo nového kríža, čo tam rysáci odhalili na pamäť obetí našich veľhôr. Nebola totiž vždy iba samá sranda. Dobrej nálady však bol dostatok a to je asi to najdôležitejšie.
Edo KRIŠTOFOVIČ
P.S. XXIX. ročník cykloturistickej nonstop jazdy Trnava – Rysy 2006 sa konal v dňoch 16. - 20. augusta 2006. Pre ten budúci jubilejný si ale radšej zaistite miesto už teraz.
