Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky

Rozprávka o krajine plnej farieb a vône

Navštívili sme jednu z najkrajších krajín severnej Afriky. Očarujúcu miesto z rozprávky Tisíc a jednej noci, ktoré je charakteristické svojou orientálnou prí




Navštívili sme jednu z najkrajších krajín severnej Afriky. Očarujúcu miesto z rozprávky Tisíc a jednej noci, ktoré je charakteristické svojou orientálnou príchuťou a rôznorodou vôňou farebných korenistých zmesí. Krajinu obývanú mierumilovným národom, ktorý vyznáva jediného Boha Alaha a proroka Mohameda. A hoci aj v tejto zemi slnko zapadá, občas sa človeku zazdá, či to všetko, čím tu žil, nebol len jeden z tých nezabudnuteľných snov. Pozývame vás do krajiny kobercov, zvierat púšte, olív a všakovakých dobrodružstiev- do Tuniska.

Skryť Vypnúť reklamu





Štvrtok, 10. augusta 2006, Deň medzi dvoma svetmi
Kto by veril v to, že za jeden deň môže zažiť človek tak veľa? Skoré ráno. Bez zbytočných a komplikovaných úvah o tom, čo nás čaká, sme si behom pol hodiny zbalili iba tie najnevyhnutnejšie veci potrebné na cestu. Nič viac a nič menej, hoci sme si ešte stále neuvedomovali, že niekam odchádzame. Nič lepšie sa nám v podstate nemohlo stať. Až na to, že s kamarátom Andrejom sme sa dohodli, že z Trnavy vyrazíme aspoň hodinu pred check-inom. No nestalo sa a na cestu do Bratislavy nám ostala iba pol hodina. Let it be, spieva sa v jednej piesni. Očakávania však začali robiť svoje a až na letisku sa vynoril náš jasný cieľ - Tunisko.
*****
Pri nástupe do lietadla sa ozvala intuícia a pošepla nám, že naše miesta budú vyhradené pri okne. Stalo sa, aj keď moje miesto stihol obsadiť Vlado, spolucestujúci a menej skúsený pasažier, na ktorého čakal jeho prvý životne dôležitý let. No a pretože by si ľudia mali dopriať viac radosti, nebolo čo riešiť. (Koniec koncov, všetko, čo sa nám deje, má svoj podstatný význam…) Leteli sme tuniskými aerolíniami. A hoci by sa niekto mohol domnievať, že nie sú dosť spoľahlivé a bezpečné, nič z toho sme nepocítili. Od pilotnej kabíny nás delila iba úzka ulička a modrý záves, spoza ktorého sa z ničoho nič vynoril sympatický Arab. Neskôr sme zistili, že je súčasťou posádky. Sadol si k nám, pričom otvoril noviny písané vo francúžštine a čítal. Prekvapením bolo, že mali ešte väčší formát ako naše slovenské denníky, pričom na ktorejsi stránke sme vzhliadli titulok obsahujúci slová Izrael a Hizballáh. Usúdili sme, že pravdepodobne ani túto časť arabského sveta nenecháva situácia na Blízkom Východe nečinnými.
*****
Technik, o ktorom sme sa spočiatku domnievali, že je náhradným pilotom lietadla, sa volal Hilal, čo v preklade z arabčiny znamená polmesiac. Hovoril lámanou angličtinou a pri vzájomnej komunikácii sme si pomáhali obrázkami z časopisu, ktorý obsahoval tie najzaujímavejšie informácie o jednej z najkrajších krajín severnej Afriky. Na to, že Tunisania hovoria hovorovou arabčinou a po francúzsky, sme s dorozumievaním problém nemali. „Určite nezabudnite na jasmín,“ pripomenul Hilal a snažil sa nám opísať jeho nezabudnuteľnú vôňu. Neskôr na nás spustil ešte niekoľko nesmierne vzácnych rád, ktoré sme samozrejme hneď po príchode aj využili.
*****
Kým sme definitívne pristáli v Tunise, vďaka nášmu susedovi sme sa krkolomne naučili písať naše mená po arabsky, čo bola celkom zábava.
Všimli sme si, že vonku akosi pofukuje, no keď sme vystúpili, zistili sme, že v Tunisku je nesmierne horúco. Namierili sme si to do príletovej haly, len keby sa čas strávený pred pasovou kontrolou natoľko nevliekol. Zapadli sme medzi trpezlivých domácich, ktorí vyčkávajúc pofajčievali priamo v hale. Nerátajúc voľne pohodené špaky z cigariet či len tak oddychujúcu mačku kdesi na pulte, bavili sme sa na domácich deťoch, ktoré neskrývali svoju slobodnú neskrotnosť. Oproti tým našim európskym, ktoré sa ich rodičia snažia často držať na uzde, sú africké skutočne voľné a bláznivé. A vonkoncom sme nemali pocit, že by boli nevychované. Pri príchode do Tuniska však nikdy nezabudnite na vyplnenie registračných kariet, najlepšie ešte v lietadle, ktoré sú akousi vstupnou bránou do krajiny. Akonáhle ich odovzdáte pri pasovej kontrole, nemal by vás už čakať žiadny problém. Ani sme sa nenazdali a nás už čakala asi trojhodinová cesta neďaleko malého pobrežného mestečka pod názvom Mahdia.

Skryť Vypnúť reklamu





*****
Apropos, keď sa niekedy ocitnete v tuniskej doprave a budete mať pocit, že ste v ohrození a nemáte šancu prežiť, neobávajte sa. Arabi sú svojím spôsobom dobrodruhovia, ktorí na seba v autách či autobusoch veľmi radi vytrubujú alebo sa predbiehajú. Na cestách sme väčšinou videli jazdiť francúzske autá, ale aj skútre či babety. Krása krajiny sa pritom mieša s pásmami, ktoré sú pokryté olivovníkmi či územiami, kde zablúdili pastieri so svojimi ovcami a kozami. Nehovoriac o tom, že často to bývajú aj ženy, ktoré pasú svoje stádo až do večera a od svojich domovov sú vzdialení aj desiatky kilometrov. Pomaly sa stmievalo a to by málokto tušil, že blížiaci sa večer je tým pravým orechovým pre mužov, ktorí nemsierne radi vysedávajú pred svojimi domami alebo priamo vo svojich typických kaviarňach či čajovniach. Pomaly popíjajú, fajčia typický voňavý tabak z vodných fajok (sisha), ktorý možno dostať v rôznych príchutiach a celé hodiny sa rozprávajú až do neskorých nočných hodín. O čom tak asi? To sa nám žiaľ nepodarilo zistiť ani vtedy, keď sme zapadli priamo medzi nich na terase hotela. Kým ostatní turisti už dávno spali na svojich izbách, my sme si povedali, že nesmieme strácať ani minútu. A tak sme neváhali a prvý krát ochutnali typické tuniské červené víno značky Margon.
Piatok, 11. augusta 2006, Prvá výdatná špecialita
Vstávalo sa nám ťažko, ale predsa. A o to lepšie, že sa nám počas prvej noci podarilo zoznámiť s veľmi milým domácim, ktorý sa volal Wajdi. Ten nás rýchlo dostal do obrazu a vysvetlil nám, že pitie alkoholu po druhej hodine nočnej sa v tejto krajine trestá. Vždy, keď prídeme do nejakej krajiny, sa snažíme držať jedného pravidla, ktorým je rešpektovanie jej pravidiel. Napriek tomu sme sa na uplynulý večer nemohli sťažovať, nehovoriac o malom prekvapení, ktoré nás čakalo na stene balkóna našej izby. Priamo nás prišla pozdraviť tuniská jašterica. Tú sme však vystrašili až tak, že počas celého pobytu sa k nám viac nevrátila. Ráno nás čakalo stretnutie s Alexom, príjemným chlapíkom, ktorý rok predtým pôsobil v Egypte. Povedal nám, čo všetko nás v Tunisku čaká a každý sa rozbehol svojou cestou. Máme radi slobodu nadovšetko a preto sme neváhali a začali rýchlo premýšľať nad tým, čo všetko chceme vidieť, ochutnať, zažiť a vyskúšať. Ako prvé sme si dali tradičné a večne ospevované jedlo Tunisanov, chapatti. Domáci nám ho pripravili priamo na ulici pred svojím domom, pričom išlo o akúsi celkom chutnú a sýtu múčnu placku plnenú rybacím mäsom, nakrájaným vajíčkom a chutnou pikantnou zmesou. Chvíľu sme síce čakali, ale vôbec sme sa nečudovali, pretože Tunisania sa nikdy nikam neponáhľajú. A mimochodom, cenná rada. Ak sa o seba veľmi nebojíte, pokojne niečo doprajte aj vy na ulici, pretože v hoteli či reštauráciách je strava podstatne drahšia. Žasli sme. Z nádherných paliem i horúcich slnečných lúčov, zvedavých domácich i žien, ktoré mali ruky pomaľované hennou. (Vraj mali pred svadbou.) Okrem toho sa nám podarilo dozvedieť, že v piatok majú moslimovia svoj veľký sviatok. Aj preto sme sa rozhodli, že na tradičný a najväčší trh v týždni nepôjdeme. Taxík by nás vyšiel draho a radšej sme sa rozhodli stráviť zvyšok dňa i nedospaté hodiny na blízkej pláži pri tyrkysovo modro sfarbenom mori.
Sobota, 12. augusta, Výlet do Mahdie alebo ako Bohovia
Ráno nás čakalo prekvapenie. Hoci by sme to od africkej klímy vonkoncom nečakali, slnko ostalo ukryté pod mrakmi. Neváhali sme a hneď po raňajkách, ktoré spočívali v ponuke zo sladkých žemlí, masla, rôznych buchiet či nakrájaných bagiet a datlového džemu, sme si utekali kúpiť mapu malého rybárskeho mestečka Mahdie, ktorú len teraz začínajú objavovať turisti. Prišiel čas, aby sme sa aj my vybrali na potulky medzi domácich. Hneď pred hotelom sme si stopli žltý taxík a s jeho majiteľom sme začali zjednávať cenu. (Ak si si niekto myslí, že sa platí za najazdené kilometre, mýli sa. Nič také v Tunisku nehrozí.) V aute nám nahlas vyhrávala arabská hudba, ktorá sa miešala v rozhovore taxikára s domácim pasažierom. Páčilo sa nám, že taxíky sú tu samozrejmosťou. Sú typickou formou dopravy a sú dostupné pre každého. Čoskoro sme sa ocitli priamo v centre mesta, ktoré je charakteristické bielymi budovami domov postavenými v maurskom štýle. Pýši sa oblými kopulami mešít a štíhlymi minaretmi, ba dokonca sme sa dopočuli, že zvláštnou tradíciou miestnych rybárov je ich každodenný lov, pri ktorom ešte za mesačného svitu vyplávajú na svojich loďkách s lampášmi rozhodiť siete do hlbokého mora.
*****
Blúdiac a hľadajúc záchytný bod sme sa ocitli pri údajne jednej z najkrajších svetových pevností rodu Fatimovcov, ktorá pochádza z 15. storočia. Vstup do nej nám zaručil jeden z najkrajších výhľadov na mestečko, ktoré pre tento rod zohralo veľmi dôležitú úlohu. V 10. storočí to bola práve Mahdia, ktorá zastávala status hlavného mesta tejto ríše. Okrem mediny a pohľadu na rozľahlé more sme našli aj biely cintorín, ktorý pozostáva z malých hrobov. Ak sa na na takom niekedy ocitnete, nehľadajte na nich kvetiny, pretože ich súčasťou sú jedine farebné dekorácie a knihy pripomínajúce korán- svätú knihu islamu. Občas sme na nich zbadali položené malé kamienky, ale či spĺňajú nejaký účel, to sa nám bohužiaľ zistiť nepodarilo. Naša cesta pokračovala do starobylého miesta známeho svojou arabsko – moslimskou architektúrou, do Mediny, ktorá je chránená organizáciou Unesco. V uzučkých uličkách sa nám nielenže podarilo nahliadnuť do skromných príbytkov, ale stretli sme aj deti s vozmi plnými červených melónov, do ktorých boli zapriahnuté oslíky. Skutočný zážitok.
*****
Na obrovskom dvore kaviarne Gamra Cafe deň čo deň v húfnom počte vysedávajú muži pri poháriku kávy, ktorú dokážu piť celé hodiny. Vedeli ste vôbec, že Arabi nielenže píšu a čítajú úplne z opačného konca, ale si aj naopak zamiešavajú cukor v káve? Vyskúšajte, je to celkom zábavné. Z dvora Gamra Cafe sme zblúdili tam, kam sme veľmi nechceli. Medzi bazáre (ako sa v týchto končinách hovorí obchodom so suvenírmy), pred ktorými už od rána postávajú ich majitelia, aby do nich prilákali turistov. „Zadarmo,“ kričal jeden. „Aká matka, taká Katka,“ prihováral sa druhý. Niektorí boli skutočne neodbytní. Aj preto sme asi pri piatej návšteve obchodu plnom „harabúrd“ rezignovali a tiahli čím skôr preč. Koniec koncov, nákupy si je najlepšie ponechať až nakoniec. Nájdete v nich väčšinou aj tak to isté a neustále vyjednávanie s obchodníkmi, ktorí majú svoje remeslo v krvi, je skutočne vyčerpávajúce. No ak sa niekedy budete nachádzať v Mahdii a bude vás zaujímať aj niečo viac ako len piesočnaté pláže, more a počasie, nezabudnite prejsť popod asi 11 metrov vysokú pevnosťou Eskifa El Kahla. Hneď vedľa nej sa nachádza múzeum, ktoré ponúka zbierku vzácnych mincí, ukážky historických odevov niekdajších žien či vzácnych listín, ale aj ukážky z obrovskej zbierky tuniských mozaík, ktorých najviac možno nájsť v hlavnom meste Tunise, ale aj El Jeme.
Nedeľa, 13. augusta, Na zvieratách púšte
V hale hotela sme boli už o deviatej hodine ráno. Čakali sme na Amora ovládajúceho lámanú slovenčinu, češtinu a dokonca i maďarčinu, ktorý nás mal vziať na karavanu na vznešených zvieratách púšte. Stalo sa, hoci vyliezť na ťavu, či už pre menších vzrastom alebo tých viac zaoblenejších, nie je až také jednoduché. Ani tu však neskrývali svoju ochotu pozorní domáci. A prvý pocit z osedlania tohto pokojným dojmom pôsobiaceho zvieraťa? Viac než rozpačitý. Ale iba na chvíľu, pretože čoskoro sme boli schopní pri jej kolísavých pohyboch aj fotiť a natáčať. Domnievali sme sa, že na našom odeve ostane už navždy zapečatený zápach tiav, no mýlili sme sa. Výsledkom bol príjemný pocit, ku ktorému nám dopomohol aj čas strávený v beduínskom stane pri živej arabskej hudbe v podaní troch miestnych mužov, ktorí hrali na africké bubny a gajdy. Ženy si mohli vyskúšať tradičný odev alebo si trebárs nechať zahaliť tvár závojom. Neostalo však iba pritom. Miestna žena nám ukázala, ako sa pečie tradičný arabský chlieb, placku z chlebového cesta. Hoci niektorým chýbala soľ, nám celkom chutil. Čo sa však týka klasických tuniských jedál, chutilo nám toho viac. Trebárs ich pikantné omáčky, hovädzie, baranie i kuracie mäso či ryby. Tunisania si však veľmi potrpia aj na zelenine, milujú kuskus, pšeničnú krupicu pripravenú na pare s pikantnou rajčinovou omáčkou, zeleninou a kúskami duseného mäsa, ako aj olivy, nevynímajúc rôzne druhy voňavého korenia. Majú však toho oveľa viac, a to nehovoriac o sladkých koláčoch rôzneho druhu či pudingoch.
*****
Na chvíľu sa však vráťme späť k ťavám. Tieto zvieratá celé dni nepotrebujú vodu, čo im umožňuje zásoba tuku v hrboch. Jeden hrb pritom dokáže zabezpečiť svojmu nositeľovi viac ako 40 litrov vody a tiež sme sa dozvedeli, že toto zviera dokáže bez vody vydržať aj týždeň. Je schopné prispôsobovať svoju telesnú teplotu vonkajšiemu prostrediu, čo znamená, že keď teplota vonku stúpa, rastie aj jej telesná teplota. Naopak, pri ochladení klesá, takže takýmto spôsobom zabraňuje odparovaniu vody z tela. Ďalšou zaujímavosťou je jej hustá vlnitá srsť na hrboch, ktorá spolu s tukom tvorí izolačnú vrstvu a chráni ťavu pred suchom, teplom, slnkom a samozrejme aj chladom. Ťavu údajne neprekvapí ani púštna búrka, keďže proti vniknutiu piesku do pľúc jej slúžia uzatvárateľné nozdry. Jeden z našich sprievodcov karavánovu, ktorý mal na starosti našu ťavu, domorodec Amur, ju pomenoval Michael Jackson. Tá za nami sa vraj volala Madonna. Len kto vie, čo by na to povedali tieto hviezdne idoly. Pochopili sme však, že to bolo myslené skôr zo srandy. No bolo badateľné, že už aj do tohto sveta zaviala vlna komercionalizácie veľkého sveta. Dúfame len, že jej vplyv nikdy nezasiahne veselého a jednoduchého čierneho Amura, ktorý si po celý čas ťažkal na horúce lúče slnka a zabával nás tým, že nepochopil našu snahu, aby sa ukryl do tieňa kráčajúc z druhej strany popri ťave.
*****
Poznáte to, človek nemá nikdy dosť. Dopadli sme tak aj my, keď sme večer spečení zo Slnka zakotvili v beduínskom stane očakávajúc fakírsku show. Ako atrakcia pre deti a turistov, ktorí deň čo deň trávia na pláži a nie a nie sa pohnúť z hotela, dosť dobré. A okrem toho, výkony trojice mladých sympatických mužov, určite polahodili aj nejednému oku našich turistiek. Trojicu chlapíkov sme zastihli ešte pred predstavením, keď sme sa vracali z malého nákupu. Práve vybaľovali ťažké meče, klince, hromadu skla i opičku v klietke, pri pohľade na ktorú sa nás zmocnila ľútosť. Neskôr sme sa dozvedeli, na čo to všetko. Hm, také pozorovanie fakíra, ktorému nerobí problém chodiť bosými nohami po rozbitom skle, ba na ňom nahým telom ležať, k tomu zvládajúc ďalšiu ľudskú záťaž nad sebou, to asi nepotrebuje komentár. Zimomriavky? Spočiatku, ale tie rýchlo prešli, keď nás kamarátka Lenka, mimochodom vyučujúca fyziku, rýchlo presvedčila o tom, že všetko je v poriadku a ani taký fakír nejde za hranice svojich možností. Zažili sme aj hltanie ohňa a vtiahnutie do sveta ohňovej mágie. Škoda len, že namiesto avizovaného hada sme videli iba o niečo väčšiu jaštericu ako na balkóne a že namiesto pravých brušných tanečníc sme dostali pozvanie na diskotéku, z ktorej sme vzápätí radšej utiekli.
Pondelok, 14. augusta, Koloseum v El Jeme
Spočiatku sme uvažovali nad výletom do hlavného mesta Tunis. Odradilo nás však trojhodinové cestovanie autobusom tam a späť a preto sme sa rozhodli, že radšej navštívime spolu s Alexom neďaleké mestečko El Jem, ktoré je známe svojím tretím najväčším koloseom na svete. Aj teraz sa nám pri pomyslení naň, robia zimomriavky. Išli sme iba piati. Neuveriteľné, to skutočne nik z našich alebo susedných krajanov nemal chuť niečo zažiť? Nasadli sme do dvoch taxíkov s tým, že sa stretneme v Mahdii. Vystúpili sme neďaleko hlavného stanoviska zberných mikrobusov (ak sa nemýlime, volali sa louage), ktorými sme sa odviezli do El Jemu. Cesta nám trvala zhruba pol hodinu a počas nej sme sa od Alexa dozvedeli, že mestečko El Jem sa kedysi nazývalo Thyrdus. Bolo založené za panovania Caesara a v 3. storočí sa stalo vďaka značnej produkcii olív prosperujúcim mestom severnej Afriky. Čo sa týka samotného Tuniska, osídľovanie tohto územia berbermi, ktorí sú vnímaní ako jeho pôvodní obyvatelia, prebiehalo v 4. storočí pred našim letopočtom. Dnes však žijú prevažne v južnej časti krajiny. Určite si spomínate na tri púnske vojny, ktoré sa tu odohrali, pričom vyvrcholením poslednej sa vytvorila prvá rímska provincia Afrika. Rímska nadvláda sa prejavila vo 4. storočí nášho letopočtu, kedy zanikol púnsky jazyk a z Ríma začalo do krajiny prenikať kresťanstvo. V roku 439 národ, ktorý sa nazýval Vandalovia, založil nezávislé kráľovstvo, ktorého hlavným mestom sa stalo Kartágo. Už o storočie neskôr sa v krajine prejavila nadvláda Byzantskej ríše, pričom v roku 648 Tunis dobilo arabské vojsko. Hoci v krajine dominovala vláda Arabov, v roku 1881 v nej začal francúzsky protektorát, keďže Tunisko ostalo veľmi zadĺžené a nebolo schopné splácať svoje záväzky. Samostatnosť Tuniska nastala až v roku 1956, kedy ju vybojoval vtedy ešte mladý študent práva Habib Bourguiba. Ten okrem iného zrušil v krajine mnohoženstvo. (Podľa islamského zákona muž mohol mať až štyri ženy.) Vplyv Francúzska sa v naj ale zachoval až dodnes. V roku 1987 prevzal do rúk moc súčasný prezdident Zin al- Abidin Ben Ali, ktorého fotografie nájdete skoro na všetkých stenách počnúc miestnou tržnicou, cez domáce obydlia po holičstvá. Napriek tomu, že o Tunisku sa hovorí ako o krajine s demokratickým zriadením, hlava krajiny tu vládne už devätnásť rokov. Miestni obyvatelia to odôvodňujú tým, že svojho prezidenta milujú.
*****
Pri asi hodinovej prehliadke obrovského kolosea El Jem sa nám v kamere minula páska. Neostávalo nám nič iné ako fotiť všetko, čo sa dalo. Koloseum, ktoré je údajne tretím najväčším vo svete, sa nachádza vo veľmi dobrom a zachovalom stave. Jeho súčasťou je veľký amfiteáter, pri ktorom sa vám vybavia gladiátorské zápasy, podzemné pivnice a rozľahlá záhrada. Koloseum vraj bolo postavené v roku 230 za vlády cisára Gordiána a zmestilo sa doň až 40 tisíc divákov. Určitý čas slúžilo aj ako opevnenie, keď berberská kráľovná Kahena bránila svoju zem pred útokmi Arabov. Vôkol kolosea sú klasické stánky, na ktorých sme objavili úžasne voňajúce koreniny i čaje. Žiaľ, nechýbalo nám asi nič iné, ako privoňať k vysušeným listom mäty, aby sa na to mohol chytiť jej majiteľ, ktorého nezaujímalo nič iné, ako nám ju za každú cenu predať. Alex nás už čakal v neďalekej kaviarni, kde obsluhoval Tunisan Kais. Hoci nás ešte doma vystríhali pred pitím kávy či čaju, nedalo nám to a ochutnali sme a nebolo čo ľutovať. Malé espresso s mliekom nám prišlo vhod a stálo nás iba dinár (čo je v prepočte asi 24 korún). Okrem toho, nesmierne chutilo. S čašníkmi sme vybavili ešte zopár spoločných fotiek a pokračovali sme v ceste.
*****
Dostať sa cez cestu síce nie je až taký veľký problém, ale predsa je dobré byť obozretný. V malých mestách ani nerátajte s organizovanou dopravou na križovatkách alebo semaformi. Občas vám to príde ako organizovaný chaos. Dostali sme sa však do miestneho múzea tuniských mozáik. Krajina má bez pochyby jednu z najväčších kolekcií vo svete aj napriek tomu, že mnohé z týchto nádherných starobylých diel sa už nezachovalo. Okrem El Jemu ich možno nájsť aj v múzeu Bardo v hlavnom meste Tunise, ale aj v druhom najväčšom meste krajiny, vo Sfaxe.
Utorok, 15. augusta, Ako európske moslimky
Vďaka novým vnemom sa nám zdalo, že tu nie sme krátko, no ani nie dlho. Občas nás ovanul smútok. Pri pomyslení na to, že vo štvrtok v noci naložíme svoju batožinu do autobusu a opustíme Orient, ktorý sme túžili tak dlho poznať, nám nebolo veľmi do reči. Aj preto sme sa touto myšlienkou radšej prestali zaoberať. Počasie nám prialo ako tak. Keďže sme vsadili viacmenej dobrodružstvo, dopoludňajšie slnko ukryté pod mrakmi nám nič nepokazilo na nálade. Deň predtým sme sa dohodli s miestnym známym, že spolu pôjdeme do Mahdie, ktorú sme si svojou malosťou a jednoduchosťou obľúbili. Vzali sme so sebou ešte dve menej odvážnejšie Slovenky a poď ho objaviť, čo sme ešte nestihli. Lepšie sme ani nemohli urobiť, pretože akýmsi nedoptarením sme pri prvej obhliadke mesta minuli obrovskú mešitu, do ktorej sa chodia každý piatok spoločne modliť moslimovia. Nás ženy ženy obliekli do tradičných habitov, aby sme mali zahalené ramená i nohy. Inak, vidieť ženy na ulici v tradičnom islamskom oblečení, nie je ničím neobvyklým a práve to dáva krajine patričný jas. Nečudujte sa tiež, ak ich nájdete takto zahalené kdesi na pláži alebo sa nebodaj kúpať v mori. Pritom tento zvyk zachovávajú väčšinou ortodoxné moslimky, no ich účasť v mešite je nepovinná.
*****
Občas sa prihodia aj nepríjemné udalosti, ktoré v človeku trocha zarezonujú. No zdravý rozum máme na to, aby sme nikdy nedali na prvý dojem a nenechali sa ovplyvniť účelovým správaním sa niektorých ľudí. Doslova nás šokovalo, keď jeden z obchodníkov obvinil nášho miestneho známeho z banditizmu. Samozrejme, o nič také nešlo, aj keď niektorí vraj majú maniere, kedy nahovárajú turistov na nákupy, priživujú sa na nich a od miestnych obchodníkov dostávajú provízie. Dotyčný rozhnevaný muž však nepochopil, že nášho známeho sme si zavolali my sami dobrovoľne, aby s nami mohol stráviť náš posledný čas posedením pri káve a prechádzkou mestom. Našťastie, všetko sa vyriešilo a sme s ním v kontakte dodnes. A na záver, ak si zaumienite, že niečo vám za to stojí, len vyjednávajte. Síce domáci radi vykrikujú, že všetko je sabotáž a katastrofa, ale možno niekedy pomôže, ak na nich vytiahnete tie isté zbrane. Aspoň dúfame. A možno to nebudete vy, ale majitelia obchodov, ktorí sa s vami budú lúčiť s krivým úsmevom.
Streda, 16. augusta, Aj slzy ako more čistoty
Posledný deň určite nebol tým najposlednejším. V živote človeka je fascinujúce to, že niekedy môže dúfať v to, že má možnosť výberu. Hoci nie všetko máme v silách ovplyvniť, uverili sme tomu, že sa do tejto krajiny ešte určite vrátime. Určite nie raz, ale mnohokrát, pretože zabudnúť na tak fascinujúce zážitky, úžasných ľudí spolu s Khaledovou vodnou fajkou, sa nedá. A okrem toho, čaká nás ešte Tunis, Sahara, Monastir, Sfax, Kaioruan a mnoho ďalších miest, ako aj návrat tam, kde sme začali, do Mahdie.

Skryť Vypnúť reklamu





Petra Nagyová, foto: autorka






RÁMIK
Veria v jediného Boha Alaha
Slovo islam pochádza z arabčiny a znamená podriadenie sa Božej vôli. Toto náboženstvo založil prorok Mohamed, pričom moslimovia sa podriaďujú jedinému Bohu Alahovi. Ich svätou knihou je korán a islamský zákon sa volá šária, čo znamená cesta, po ktorej je potrebné kráčať. Okrem iného tiež predpisuje, ako sa majú moslimovia modliť. Modlia sa päť krát denne. Na svitaní, na poludnie, popoludní, pri západe slnka a večer. Pred modlením si každý moslim musí tri krát umyť tvár, uši a ruky a postaví sa tvárou k Mekke. Modlí sa buď s ostatnými veriacimi v mešite, alebo sám, pričom pod seba si položí rohož alebo modlitebný koberec, aby sa zachovala rituálna čistota miesta. Vericaci najprv stojí, potom sa pokloní, padne na tvár pred Bohom, sadne si a opäť vstane. Pri každom pohybe prednáša určité verše z koránu. Moslimovia sú proti akémukoľvek stvárňovaniu Alaha či Mohameda, ako je tomu v kresťanstve so svätými obrázkami. Aj to je možno vysvetlením toho, prečo ľudia v arabskom svete reagovali tak prudko, keď dánske noviny zverejnili karikatúry Alaha a proroka Mohameda .



Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  2. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  1. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  2. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  3. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  4. Magazín SME Ženy už v predaji
  5. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  6. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  7. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  8. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  9. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  10. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 554
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 24 725
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 464
  4. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 403
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 874
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 15 925
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 12 451
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 444
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 265
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 128
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Trnava - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Trnava

Vodička narazila do stromu, pri nehode sa zranili aj dve deti

Záchranári odviezli po nehode ženu s deťmi do nemocnice.

V trnavskej nemocnici sa vyliečili traja pacienti, ktorí boli na pľúcnej ventilácii

V súčasnosti je v zariadení hospitalizovaných 28 pacientov s novým koronavírusom.

Fakultná nemocnica Trnava
Testovanie na nový koronavírus.

Polícia pátra po 30-ročnom mužovi, je nezvestný viac ako desať dní

Nezvestný muž by sa mal zdržiavať v Trnave a v blízkom okolí.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

V niektorých obciach v okolí Trnavy testovanie nebude

Pôvodne začali v okrese Trnava s prípravami na testovanie všetky obce, niektoré však dostali informáciu o pričlenení ich odberových miest k susedným obciam.

Situácia na Liptove sa zhoršuje, oba okresy zaznamenali rekord v počte pozitívne testovaných

Za jediný deň pribudlo na Liptove 254 ľudí, ktorým potvrdili nákazu koronavírusom.

Pozitívne testovaný starosta: Najhoršia bola bolesť chrbta

Určite nepodceňujte situáciu. Toto nie je chrípka, odkazuje starosta kysuckej obce.

Vodič autobusu náraz neprežil. Cesta je neprejazdná

Dôvody, pre ktoré vodič náhle zmenil smer jazdy, polícia preveruje.

Už ste čítali?