Príbeh 464. bombardovacej skupiny VI.
Nasleduje prepis z MacDonaldovho denníka potom, ako ho zajali v dome poštára:
...cesta do väzenia, budova školy (v skutočnosti budova zosilňovača) – Pace a strelec – zranenia hlavy, nohy – ramena, veľmi bolestivý rozhovor s Nemcami – český doktor a dôstojník – rozhovor po francúzsky Pace anglicky, nemecky a česky – všetko naraz – cesta autobusom do Trnavy. Krátke vypočúvanie – Stevens a Crooker zatvorení nemeckými vojakmi – chlieb, skysnuté cesto a syr. Cesta nákladným autom nasledujúci deň – stará pevnosť 1638 (určite Leopoldov, aj keď ten letopočet nebude správny) a Andy, Billy a Vieira – ďalšie mesto (Červeník) – Joe Koster a Griffith zranený na nosidlách a McLaughlin Stevensov strelec. Cesta do Bratislavy a nemocnica pre Griffa – basa pre nás – traja v miestnosti – Andy, Vieira a ja – 2 dni. Peši na vlak – cesta do Viedne, bombardovanie po ceste...
Tieto zápisky sa zhodujú s denníkom Billa Pacea až na jeden bod – Pace vo svojom denníku spomína Piešťany, dokonca, hoci to v denníku neuvádza, pamätá si, ako sa na nich v Piešťanoch prišli pozrieť nemeckí piloti, s ktorými sa stretli vo vzdušnom boji. V krátkosti z jeho 13 stranového denníka:
December
6. Zostrelení okolo 12:00. Noc v Trnave, Československo.
7. Deň strávený zberaním zajatcov a výstroja. Príchod do Piešťan okolo 20:00.
8. Zo Stevom a Crookerom v Piešťanoch. (Pace má pravdu, tie dva dni strávili v Piešťanoch, nie v Bratislave.)
· 9. Odchod z Piešťan okolo 7:00. Cesta vlakom do Viedne cez Trnavu a Bratislavu.
· 10. Vo vlaku. Príchod do Frankfurtu okolo 18:00.
· 11. Odchod z Frankfurtu okolo 6:00 príchod do Oberhauselu okolo 8:00.
· 11 – 15. Na samotke v Oberhauseli (tu bolo vypočúvacie centrum, Nemci boli veľmi dobre informovaní, MacDonald si spomína, ako o ňom vedeli všetko: kde robil výcvik, že mal po výcviku 10 dní dovolenky, počas ktorej sa oženil, ku ktorej jednotke bol potom pridelený. Iba nechápali, prečo letel na lietadle, ktoré nepatrilo jeho letke).
· 16. Vo vlaku. Príchod do Wetzlau okolo 21:00
· 16 – 21. Vo Wetzlau – Dulag Luft. (dočasný zajatecký tábor).
· 20. Odchod z Wetzlau – vlakom – o 18:00.
· 20 – 22. Vo vlaku do Barth – príchod okolo 18:00.
· 23. Do Stalag Luft I. – príchod okolo 8:00.
Trochu podrobnejšie opíšem 7. december:
Zima a daždivo, celý deň na nákladiaku – zobrali sme raneného na farme v meste obohnanom múrmi (zvláštna kombinácia, ale zrejme má na mysli Leopoldov) – zobrali sme Maca a zraneného muža v škole (McLaughlin a Griffith v Červeníku) – dôstojník v štábnom aute – mali problém nájsť cestu. Nechávame zraneného (určite Griffith) vo veľmi fajn nemocnici v Piešťanoch. Moderné súčasné mesto. Jerryovia (Nemci) zobrali prikrývky zo zraneného muža – zabalili sme ho do padáku. Príchod do tábora po zotmení...
Všetci zajatí okrem Cavalla a Griffitha strávili zvyšok vojny v zajateckom tábore Stalag Luft I. Barth. Stalag Luft I. oslobodili Rusi 1. mája 1945. Všetci vyššie zmienení tu prežili a neskôr sa dostali domov. Cavalla pravdepodobne najprv odviezli do Piešťan, ale určite sa tam dlho nezdržal. Ako v liste píše, strávil dva mesiace v nemocnici v Znojme, potom asi rovnaký čas v Prahe a nakoniec ho na ceste do zajateckého tábora oslobodila 26. US divízia 27. apríla 1945. Ako sme sa už dozvedeli, Griffith sa dostal do nemocnice v Piešťanoch, krátko na to ho repatriovali cez Švajčiarsko, zostal však zmrzačený – krivá ruka a krivá skrátená noha.
Príbeh 464. bombardovacej skupiny VII.
Tretie lietadlo – Roscheho od 778. letky dopadlo v okolí Györu pravdepodobne ešte na slovenskej strane Dunaja. Z tejto posádky zahynul rádiooperátor Gordon Swygard. Príčinu smrti úplne neobjasnili – z lietadla zrejme vyskočil. Dňa 7. decembra ho pochovali na cintoríne v Alsovamos, dnes Vamosszabadi v Maďarsku. Ostatní z posádky tiež pristáli v okolí Györu, kde všetkých zajali a tiež skončili v Stalag Luft I. v meste Barth. Pre zaujímavosť uvediem jednu výpoveď a list Charlesa Houlihana, ktorý ako bombometčík - náhradník letel s Roscheho posádkou.
Vyhlásenie 8. decembra 44
Bol som v pravom bočnom okne lietadla por. Lasera, keď som videl štyri Me 109 zaútočiť na lietadlo por. Roscheho – priblížili sa na úrovni a zasiahli motor č. 4, ktorý začal horieť. Potom urobili ďalší útok na Roscheho lietadlo, ktoré urobilo sklz vľavo. Videl som jeden padák opustiť lietadlo, než urobili sklz. Potom lietadlo išlo dole po našej pravej strane v dlhom kĺzaní a 5 Me 109 naňho nalietavalo po jednom rozstrieľajúc motor č. 1 alebo 2. Potom som sústredil pozornosť na ďalšie Me stodeviatky útočiace na nás.
James Carrizales
S. sgt 778 sqdn (H)
39035656
... letel som s inou posádkou, nie mojou, preto som nepoznal všetkých členov. Oneskorili sme sa pri štarte, takže sme nemali stíhaciu ochranu. Ako sme opustili cieľ, napadli nás nemecké stíhačky Me 109. Prvé kanónové strely vyradili náš elektrický systém, takže naše zbrane mlčali. Videl som trasovacie strely, ako zasiahli naše lietadlo a tiež nás zasiahli 20 milimetrové kanónové strely. Z kokpitu signalizovali, aby sme vyskočili. Jeden muž pristál do Dunaja a ja som si istý, že som pristál poblíž Györu v Maďarsku. Druhého pilota a jedného zo strelcov zajali maďarskou domobranou, zobrali ich do Györu a odovzdali nemeckej armáde. Druhý pilot Davis, pilot Rosche a navigátor Willis sa dostali do Stalag Luft I. Barth v Nemecku. Mimochodom, jeden nemecký pilot na mňa nalietol, keď som bol na padáku, ale nezastrelil ma, iba zamával. Prosím, ak sa s nimi skontaktuješ, poďakuj mu za mňa a moje tri deti...
Toľko pán Houlihan z Texasu. Veľmi rád by som vyhovel jeho prosbe a tiež sa dozvedel niečo od Nemcov, lenže bohužiaľ Nemci nechcú komunikovať. Získal som síce kontakt na posledného veliteľa II./ JG 51, ktorým bol Otto Schultz, v čase príbehu velil 6. letke, avšak ten na moje listy nereaguje. Viacmenej jediným zdrojom informácií, nie príliš podrobným, k tomuto príbehu je kniha Gebharta Adersa a Wernera Helda – Stíhacia Eskadra JG 51.
Tu je citácia časti, ktorá súvisí s našim príbehom:
(II. skupina v roku 1944)
Od októbra viedli piloti II. JG – 51 nad Maďarskom vojnu na dvoch frontoch – proti sovietskym stíhačkám, bombardérom a bitevníkom a zároveň proti anglo-americkým leteckým zväzom, ktoré bombardovali maďarské priemyselné centrá alebo zamínovávali Dunaj. Straty sa prirodzene opäť zvyšovali - keď mala skupina v auguste a septembri len štyroch padlých, za posledné tri mesiace roku 1944 padlo 10 pilotov. K najväčším stratám došlo 6. decembra, kedy skupina zaútočila na zväz strojov Liberator pri Györi. Síce zostrelili štyri bombardéry, ale tiež štyria nemeckí stíhači, ďalší nemecký pilot utrpel ťažké zranenia...
V zozname strát sa nachádzajú tri mená:
Jensen Heinrich, narodený 1920, hodnosť Lt., funkcia pilot, jednotka II., zostrely 8, zahynul 6.12. vzdušný súboj; Galanta.
Feifel Hugo narodený 1924, hodnosť Ofhr., funkcia pilot, jednotka 7., zostrely 0, zahynul 6.12. vzdušný súboj; Jablonica.
Hirsch Alfred narodený 1920, hodnosť Uffz., funkcia pilot, jednotka 5., zostrely 0, zahynul 6.12. vzdušný súboj; s od Rábu.
Aders v liste vysvetľuje, že orientačný bod Györ použil iba preto, že v tejto oblasti mala vtedy skupina základňu a údaje o miestach smrti považuje za nepresné.
Príbeh 464. bombardovacej skupiny VIII.
Hlásenia Slovenských žandárskych staníc sú presnejšie:
Špačince: O 11:30 hodine pri leteckom súboji nemecké stíhačky s nepriateľským zväzom lietadiel nad obcou Bučany, nemeckú stíhačku zasiahli a pri dvore Mníšske v katastri Trnavy núdzovo pristála. Pilot nemeckej stíhačky pri pristaní utrpel zranenia na čele. Nemeckí vojaci ho odviezli do nemocnice.
Dechtice: Hlásim, že dňa 6. decembra 1944 asi o 11:50 hodine nastal nad obcou Dolné Dubové vzdušný boj medzi nemeckými a anglo – americkými lietadlami, pričom jedno nemecké lietadlo zostrelili, a to padlo asi 400 metrov západne od obce Dolné Dubové. Pilot z nemeckého lietadla síce vyskočil, ale padák sa mu neotvoril a zabil sa. Nemecké lietadlo sa pri dopade na zem zapálilo a zhorelo. V ten istý deň o 12:00 hodine zoskočil padákom pri obci Dolné Dubové 1 americký pilot z amerického bombardovacieho lietadla, ktoré malo padnúť pri Bučanoch. Americký pilot hladko pristál na zemi (Crooker). Na miesto nehody sa hneď dostavili nemeckí vojaci z posádky Dolné Dubové, ktorí amerického pilota zajali. Ešte pred príchodom tunajšej žandárskej hliadky odviezli mŕtveho nemeckého pilota do Trnavy.
Tento nemecký pilot nebol nikto iný ako Hugo Feifel – v Jablonici žiadny nemecký pilot nezahynul. Feifela pochovali v Trnave, jeho meno sa nachádza na spoločnom pomníku na starom vojenskom cintoríne.
Veliteľom II./ JG 51 bol vtedy maj. Karl Rammelt (46 zostrelov).
Veliteľ 7. letky bol Lt. Günther Stedtfeld (25 zostrelov).
Veliteľ 5. letky bol Lt. Elias Kühlein (35 zostrelov).
Veliteľ 6. letky bol Oblt. Otto Schultz (73 zostrelov), všetci vojnu prežili.
Kniha hovorí o 4 zostrelených Liberatoroch, v skutočnosti zostrelili iba tri. Moje vysvetlenie:
Willamsov Liberator, ktorý padol v Juhoslávii z dôvodu mechanickej poruchy, určite neunikol nemeckej rozviedke, a keďže ďalších 6 Liberátorov poškodila streľba, Nemci mohli pokojne považovať tento za zostrelený.
V správe 464. BG sa píše o 7 zostrelených Me 109. Troch pravdepodobne zostrelených a jednom poškodenom. Sú to zrejme nadsadené čísla, iba ak pripustíme prítomnosť ešte ďalšej stíhacej skupiny.
MacDonaldove vyjadrenie:
Hlásenia ako toto sú typicky vysoké, pretože členovia posádok, ktorí udávali tieto počty, keď podávali hlásenie po návrate na základňu, boli v rôznych lietadlách a videli nepriateľské lietadlá z veľmi rozdielnych uhlov. Takže je veľmi jednoduché jedno zostrelené lietadlo započítať viac než jedenkrát...
...ako som ti pred časom povedal, videl som jedného nemeckého pilota niesť svoj padák. Nevyzeral byť zranený. Pamätám si, že toto sa stalo pri tej malej budove školy, kde sme ja a ďalších doviezli na náklaďáku po tom, čo sme opustili tú telefónnu budovu v Malženiciach. Ten pilot prišiel približne vtedy ako my a mal som dojem, že žiadal, aby ho odviezli späť na jeho základňu. Úplne jasne si spomínam, ako som si vtedy pomyslel: „Ty šťastný, taký a taký“. Bolo to na ceste do, alebo z tej školy, keď som videl nápis Trnava. Toto mi zostalo ako mentálny obraz po celé tie roky...
Podľa mňa to nemusel byť zostrelený pilot, pretože v inom liste ho opisuje ako elegantne oblečeného dôstojníka v uhladenej uniforme. Mohol to byť dôstojník luftwaffe, avšak ten padák, ktorý mal zmotaný pod ramenom, mohol patriť Feifelovi alebo Crookerovi.
Každopádne, podľa zoznamu strát, II./JG 51 stratila troch pilotov počas jedného dňa v priamom boji, nerátam teda straty personálu pri partizánskych prepadoch alebo haváriách dopravných lietadiel počas presunov, iba dvakrát počas vojny – 29. októbra 1940 južne od Londýna a druhýkrát 6. decembra 1944 nad Slovenskom.
Aby toho nebolo napísaného tak málo, pridám ešte pár informácií o MacDonaldovom lietadle a padáku:
Ako vieme, Green Hornet bolo lietadlo, ktoré MacDonaldovi pridelili ako náhradné, takže o ňom nič nevedel. Čo to bolo za lietadlo, zistil až dávno po vojne.
Príbeh 464. bombardovacej skupiny IX.
Na históriu bieleho „Z“ som začal byť zvedavý v polovici roku 1975. Náhodou dostal sa mi vtedy do rúk časopis Liberator klubu – Briefing. Tu bol obrázok Green Horneta“ a príbeh o tom, ako ho prestavali po tom, čo utrpel ťažké poškodenie na svojej piatej akcii v máji 1944.
Dňa 10. mája 1944 v ňom letela posádka Capt. Fernslera bombardovať Viedenské Nové Mesto. Napriek ťažkému poškodeniu Fernsler dotiahol lietadlo domov. Za to dostal vyznamenanie Distinguishe Flying Cross (DFC – záslužný letecký kríž). Vtedy o tom písali aj noviny, tu je pár riadkov:
Na Horneta bol smutný pohľad. Skutočne, keď sa vrátil z akcie nad Wiener Neustadt ukázalo sa v ňom 640 dier, aspoň posádka, keď toľko napočítala, už ďalej nepokračovala. Jedno krídlo bolo na odpadnutie, jeho trup bol absolútne sito a lanká riadenia boli iba zdrapy. „Dostali sme sa do ťažkého flaku (pl delostrelectva) v dĺžke 20 míľ,“ povedal kapitán Fernsler. „Vyraďovací špecialista ho chcel dať zošrotovať. Ale ja som ho presvedčil, aby ho opravil. Jeden kus flaku (granátu) trafil signálne svetlice v trupe a odpálil ich. Niekoľko minút to vyzeralo ako 4. júla na ostrove Coney. Hasiaci prístroj a handry to spravili. Rádio – strelec John Jaskulski z Newarku bol obeťou priameho zásahu, črepina prešla cez jeho flakovú vestu a 15 vrstiev padáku. Neskôr zistil, že ďalší kus mu zasiahol koleno. Tá cesta domov bola skutočne drsná. Čo s nepriateľskými lietadlami, so zničenými lankami riadenia, sme skutočne boli na rane. Nos sa nakláňal dolu a chvostová časť len len, že neodletela. Ale Hornet to zvládol.“ Ale napriek Fernslerovmu úsiliu zachrániť lietadlo, musel sa ho vzdať, keď sa potom, ako ho dali dokopy ukázalo, že nie je schopné bojového použitia. Teraz má iný bombardér...
Na lietadle vymenili pravé krídlo, motor č. 4, prístrojový panel a na trupe bolo viac záplat než originál poťahu. Neskôr s ním síce lietali ďalšie posádky, ale viackrát sa s ním piloti predčasne vrátili. Až 6. decembra sa definitívne skončila jeho kariéra. Kariéra lietadla, ktorému pôvodná posádka dala meno Green Hornet, pretože im zvuk jeho motorov pripomínal bzučanie sršňa.
Zhodou okolností padák, ktorý mal MacDonald na sebe 6. decembra, mal na sebe tiež prvýkrát. Bol to chrbtový padák, ktorý pôvodne patril majorovi Shumakerovi, operačnému dôstojníkovi 779. letky. Posádky bombardérov používali padáky, ktoré sa pripínali spredu na postroj, presne ako klasické záložné padáky ZVP 65 alebo 80, v prípade potreby. Pre pilotov boli výhodnejšie chrbtové, ale tých bol nedostatok.
Shumaker mi dal svoj chrbtový padák, keď skončil operačnú túru. Moja posledná akcia bola prvou, na ktorej som mal tento padák. Prispelo to k záchrane môjho života, pretože som nemusel strácať čas hľadaním a pripínaním si prsného padáku...
A ako to s ním nakoniec dopadlo? Zostal Jakabovičovcom, nezobrali im ho ani Nemci, ani slovenskí žandári, ktorí hovorili niečo o vojnovej koristi. Hodváb z padáku im dobre poslúžil ako materiál na odevy, najmä po vojne, keď nikto nemal peňazí nazvyš.
Záver
Tento príbeh nie je o vojne samotnej, ani o hrdinoch, ani o dobrých alebo zlých. Ja osobne ho chápem ako príbeh obyčajných ľudí, ktorí žili počas vojny a, žiaľ, aj umierali, či už to boli letci na jednej alebo druhej strane, alebo bezbranní civilisti, ktorí nemohli vôbec nič ovplyvniť.
Podkladom pre tento článok boli: listy zúčastnených letcov a rozhovory s MacDonaldom, Thomasom a Paceom, rozhovory s ľuďmi z okolitých obcí, ktorí si pamätajú túto, pre nich nie celkom všednú, udalosť a materiály z archívov – amerických i slovenských. Tieto materiály mi poskytli priatelia, ktorí sa tiež zaoberajú leteckou históriou – Trnavčania Ján Malovec, Boris Súdny a Peter Kaššák a zároveň mi robili korektúru.
Materiál spracoval Roman Krutý, bývalý trnavský parašutista. Parašutizmu som sa v AK- Trnava venoval v rokoch 1990 – 1997, mám 204 zoskokov. V súčasnosti lietam v AK-Bratislava.
